Basnicky.sk

Od jasnej oblohy skláňam tvár, do hĺbky studne dívam sa sám. Či pohľad do výšky, či na samé dno, aký je rozdiel všetko je ďaleko. Tá cesta na dno zdá sa byť kratšia, bez väčších prekážok, strachu či dažďa. Nechať sa unášať, nechať sa viesť, bez strachu z osudu, bez strachu z mriež. No cesta do výšin, nech akokoľvek dlhá, láka ma viac, láka ma dúha. Láka ma dúha a poklad na jej konci, no ten je vzdialený a príliš mocný.

Stojím a tápam nad zmyslom života, či je v ňom iba dobrota a či len prosté, číre zlo. A čo je jedno, a čo je druhé? To nikto nevie isto. Oboje súvisí, to druhé definuje, či môže ryba rybou byť ak nebolo more. Či môže orol vzduchom brázdiť, ak nieto vzduchu, nieto jeho krásy.

Nebol som veru dobrým žiakom, učiť sa počty, kukučína, či teórie zahmlené strachom. Kam nás to vedú, čo nám chcú ukázať? Že nieto Boha? Že možno pochybovať? Tak hlúpe sa mi teraz pravdy zdajú, veď nieto stredu, nieto kraju a nech sa človek rozhodne, či dospel na vrchol a či len blúdi v tme. Nech už sa rozhodne či skutočne zmysel hľadá, a či len na pravde iných osud si skladá.

Málokto vidí skutočnú dúhu, málokto na dno nazrieť dokáže, veď kde sú hranice, aj tie sú mlhavé. Boli už veci neskutočne, čo naozaj sa stali a veci skutočné, ktoré sa v prospech ideálov preformulovali. Magistra vitae, to história skutočne je, učí nás fakty, omyli a opisuje pompeje. Mení sa s mocou, s potrebou štátu a každý myslí si že pravdu má vlastnú, no pri tom mudrcov cituje a titul svoj, akoby ukazateľ porozumenia pred meno zapisuje.

Či môže človek skutočne na vrchol dospieť, či môže skutočne Boha, či Diabla uzrieť? Oboje áno, i prosté nie, bo oboje je fantáziou, no s vierou obživne.

Mňa najviac na tom svete máta, či má to význam hľadať kam náhrdelník odniesla straka, a či len otázkami márnim čas, určený pre život, pre zmysli a city jas.

Peter Kmeťo