Basnicky.sk

Kráčal po ulici plnej snov,
začal sa asi aj trochu báť,
veľkými očami sledoval všetko kôl,
dal tvár do dlaní a ostal stáť.

Bál sa, nevedel kade má ísť,
plakal aj keď vedel, že mužom je.
Túžil na kolená pomaly zísť,
boltam dlho, ale on to vie.

Slzy stekali mu po tvári sťa gorálky,
počul ich zvonenie keď padali,
hlavou mu prebiehali zmiešané myšlienky,
nechcel, aby ho priatelia takto zbadali.

Kľačal tam schúlený - citlivé klbko,
nedokázal už rovno stáť,
v objatí tmy cítil sa trpko,
túžil zabudnúť a začať sa smiať.

V hlbokej tme pocítil teplo zrazu.
Bolo mu lepšie, hoc samoty sa bál,
v zápätí zbavil sa krutého mrazu,
a opať na rovných nohách stál.

Zrazu na hrudi pocítil silný bôľ.
Tvár sa mu od plaču mračila.
Sťa by mal v srdci železný kôl,
všetka zlosť sa z neho tlačila.

Nemohol už takto ďalej žiť,
trpieť nad svojím ortieľom,
nemal sa už kam pred utrpením skryť,
tak šiel k útesu aby zabudol.

Myšlienky belasé mu preleteli hlavou,
spomínal na lásku svojho života,
vykročil dopredu nohou pravou,
po tomto kroku čakala ho ničota.

Ľúbezne miloval, čo mu život dal,
bo šťastný, že so svojou milou je,
nešťstný osud mu ju kruto vzal,
bez nej nevedel, kam sa podeje.

Teraz sú už spolu vo večnom objatí,
už je preč čo ho bolelo,
hľadia na Zem a sú bohatí,
pretože majú jeden druhého.

Na oblohe svieti hviezda nová,
ktorá tohto páru lásku značí,
a keď sa nová hviezda rozžiari znova,
opäť sa jedna pozemská láska skončí.