Basnicky.sk

Citát z Biblie je tu na mieste a vystihuje podstatu , Ježiš v istom svojom prejave vraví „....Každý deň má dosť svojho trápenia...“ a je to pravda. Každá doba, tá naša, aj časy za našich rodičov a starých rodičov, teda tej staršej a tej ešte staršej generácie, prináša so sebou vzostupy aj pády, radosti aj sklamania, šťastie i utrpenie. Princíp je rovnaký vždy, to čo sa mení sú zväčša dôvody a príčiny daného stavu, typické pre určitú epochu dejín, pre éru času.
Aké sú teda problémy, strasti i radosti tejto našej generácie a tej staršej. Trošku obtiažne sa mi bude vyjadrovať k tej staršej, pretože patrím do tej mladšej. Štatisticky jeden generačný cyklus trvá asi 25 rokov, síce dnes je sa už fyzická vyspelosť pre dosiahnutie rodičovstva dosahuje v mladšom veku a tento trend ma predpoklad pokračovať v tejto tendencii.

Čo teda trápilo ľudí tej predchádzajúcej generácie? Určite podmienky pre život boli oproti tým naším v mnohom horšie, ale ako každá epocha, aj táto malo svoje negatíva , ale na druhej strane treba pripomenúť, že aj pozitíva. Naši rodičia žili v socialistickom štáte, v režime, ktorý so sebou prinášal už toľko spomínané úskalia, ako veľmi obmedzenú možnosť cestovanie do zahraničia, hlavne do západných kapitalistických krajín, obmedzenú slobodu slova a vyjadrovania sa, cenzúra v televízii, rádiách, tlači, umení a v ostatných sférach života, prenasledovanie a trestanie odporcov a kritikov režimu, niekedy na to doplatili aj nevinní a mnohé ďalšie nespravodlivosti. Teraz si poviete, aké pozitíva mal predchádzajúci režim.
Určite mal. Ak sa pozrieme na základnú teóriu socializmu, myšlienka nebola zlá, avšak o to horšie dopadla samotná realizácia, ktorú človek vo svojej nedokonalosti akosi nezvládol.
Keby sme tak urobili anketu s otázkou „Kedy sa vám žilo lepšie za komunizmu, alebo teraz?“ a opýtali by sme sa našich rodičov. Aká by bola odpoveď? Určite mnohí by odpovedali, že teraz lepšie, a boli by to asi tí, ktorým sa akosi darí , teda podnikatelia, ľudia, ktorý sa dostali k dobrej práci, duchovní, umelci, ale aj všakovakí špekulanti, ktorým sa darí kľučkovať pomedzi zákony a tak si zabezpečiť slušné živobytie. A čo tí ostatní, jednoduchí ľudia, tí sociálne slabší, ktorých je tiež neúrekom, mnohí z nich by určite povedali, že za komunistov sa im žilo lepšie, bezstarostnejšie, že mali sociálne istoty, mali prácu a plat, každý rok lacnú dovolenku, všetko bolo lacnejšie ako teraz, mohli si viac dovoliť. Obidve strany majú určite v niečom „recht“. Ale ako to býva pravda je niekde uprostred.

A čo my? Deti narodené ešte za čias socialistických a v nich vyrastajúcich, ale v tínedžerskom veku už sme prežili nežnú revolúciu, a žijeme v podmienkach „trhového hospodárstva“?
Už nás nemusí trápiť zákaz cestovať, môžeme si kúpiť, čo chceme, môžeme ísť kam sa nám zachce, môžeme povedať, čo máme na jazyku apod. Je naozaj toto sloboda, alebo sa stávame otrokmi samých seba, svojich pudov a vášní? Na toto si musíme odpovedať každý sám podľa svojho vedomia a svedomia. Jedno je isté obdobie cenzúry a obmedzení, vystriedalo obdobie akejsi frívolnosti, ale nie slobody. Heslom týchto dní sú peniaze a moc. Kto ich má môže si robiť, čo sa mu zachce. Toť môj názor. Demokraciu, toľko omieľanú sme akosi nepochopili, pretože zákony neplatia rovnako pre bohatých a pre tých menej majetných. Tu úplne stačí vsunúť text jednej slovenskej známej hudobnej skupiny akúsi „Veselú pesničku“, ktorá je mementom tejto doby. Iste existuje tu mnoho výhod, a ak aj človek nemá tie dva vyššie spomenuté atribúty, teda peniaze a moc, ak je talentovaný a má šťastie a snahu, môže to dotiahnuť vysoko. Poprípade odíde za lepšími podmienkami do zahraničia, ako sa to deje teraz. Tzv. únik mozgov je veľmi vážnym problémom, pretože ak si nebudeme môcť vlastných ľudí patrične odmeniť za poskytnuté služby a prácu, koho potom? Kto zostane na Slovensku?
Ďalšie problémy s týmto súvisiace už len spomeniem, alkoholizmus, rozvodovosť, potraty, narkománia, sexuálny život, atď.

Iste existujú problémy, ktoré sa generačne až tak nemenia, ale určite má na ne vplyv aj daná ére a jej podmienky. A to sú problémy a radosti duchovné. A z nich najväčším je láska. Láska ktorá tu je od počiatku, až do dnes a vždy bude. Je to tá najväčšia mocnosť na svete.
Potreba človeka mať niekoho na koho sa môže spoľahnúť, komu sa môže zdôveriť , koho môže milovať a kto mu jeho city opätuje , to je to , čo sa nezmenilo, ani teraz ani za čias našich rodičov. Zmenili sa len spôsoby a okolnosti. Síce i keď naši rodičia boli mladí, t.j. v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bolo vo svete určité uvolnenie, netreba spomínať hnutie Hippies, a im podobné združenia, ktoré preferovali tzv. volnú lásku a akúsi slobodu a odviazanosť v sexe. Avšak podmienky na Slovensku boli o čosi striktnejšie a to bolo hlavne výchova, naši starí rodičia, teda rodičia našich rodičov boli vychovávaní prísnejšie a mravnejšie, otázky sexu a lásky sa nerozoberali doma, iba málokedy, nebolo toľko sexuálnych poradní, nehovoriac už o rozoberaní tejto problematiky v masmédiách, kde vládla v tomto smere prísna cenzúra. Človek musel akosi na toto všetko prísť sám. Po nežnej revolúcii sa s erotikou akoby vrece roztrhlo. Na dnešnú mládež sa valí hromada informácií, z tlače, televízie, internetu. Vzniká tu problém správneho pochopenia a aplikovania týchto informácií do praxe. Takisto informácie z hľadiska plánovaného rodičovstva a antikoncepcie, zdržanlivosti sú veľmi dôležité. A je potešiteľné, že dne s už mnohé organizácie robia v tomto osvetu medzi mladými, tu však musia pomôcť rodičia a škola. Spoločne a postupnými krokmi treba mládež naučiť, že sex nie je láska, ale je len jej súčasťou, jej vyvrcholením, a človek by sa mal najprv naučiť milovať vnútro, ducha toho druhého až potom telo. Iste ľahko sa to hovorí, ťažšie aplikuje do praxe.

Začal som výrokom „ Každý deň ma dosť svojho trápenia...“ tento výrok však pokračuje „...... a každý deň sa postará sám o seba“ Preto netreba zúfať, nech sú naše problémy akékoľvek , ale s pevnou vierou „obrátiť svoju tvár k slnku a všetky tiene padnú za nás.“