Basnicky.sk

Sedím sama v izbe zavretá,
ruka moja od žiaľu je kŕčou zovretá.
Smutne hľadím veľkým oknom von,
bolí ma hlava, akoby mi vnej bil veľký zvon.

Stále len zvoní na poplach,
moje telo objíma hrozní strach.
Bojím sa tej tmy, čo na mňa z vonku hľadí,
neviem čo urobím, ak ma moja odvaha zradí.

Nechcem mať strach, nechcem sa už báť,
chcem sa len tešiť , s ľuďmi sa smiať.
Tešiť sa z príjemných víľ,
ale ako vidím, nemám na to dosť síl.

Stále myslím na tie chvíle pochmúrne,
Bože, nech už nadíde tá chvíľa, keď zabudnem.
Nech s už moje srdce neutápa v žiali,
a nech ako predtým stojí v žiari.

Sama neviem, čo sa so mnou deje,
slza za slzou sa po mojom líci leje.
Moja tvár sa od smútku mračí,
pomaly si odpovedám na otázku v plači:

"Či už nie je toho trápenia dosť?"
ale vo mne sa stále nachádza bolesť a zlozť.
Neviem sa zmieriť s tým, čo sa stalo,
akosi ma to veľmi vzalo.

A tak smutne hľadím veľkým oknom von,
čakám, kým sa čierna noc nestane dňom.
Možno svetlo prinesie mi nádej
a ja smutné chvíle oveľa ľahšie zvládnem.

Od stola už vstávam pomaly,
po mojom žiali len tieto verše ostali.
Prázdna izba s papierom na stole,
vďaka ti pero a papier, vďaka vám zabudnem.