Basnicky.sk

Prečo, prečo prečo sa to stalo?
srdce mi pritíska obrovské bralo
divý výkrik chce sa vydrať z tela,
chcem zaspať,zabudnúť,no stále som bdelá.
Tisíce nadávok mi ležia na jazyku
nemôžem sa ubrániť hlbokému vzlyku,
čierňava,tma,morské dno,samota,
beznádej a zúfalstvo si ma omotá
a z ich spárov už cesty naspäť niet
Bože, o čom vlastne je tento svet?
nemôžem sedieť, chodiť, stáť,
prosím všemohúci čas - okúsok späť sa vráť!
Slniečko nevystupuj na obzor-teraz ešte nie,
i ty si sa prišlo podívať na moje trápenie?
Tvoje lúče jak nemilosrdní kati plní nenávisti,
jak bohapustí pomstychtiví nacisti
jak ostré šípy do očí bodajú mi,
nič,na mňa prichodia hmlisté dumy.
Myseľ zatieňuje ťažký čierny mrak
vôkol hlavy poletuje kŕdeľ strák.
Áno-toto mi zmenilo život,
kritizujem iných,no ja sama rastiem krivo.
jak chorý strom, zúfalý pokrytec,
prosím,natiahnite ma niekto na škripec.
Semeno žiaľu,bolesti,naveky je vo mne zasiate,
Ó Bože,tie ľudské duše prekliate
a na prvom mieste v rade stojí tá moja,
plná hanby, zúfalstva a nepokoja
veru,stojím tu nemá,hluchá,nahá,
objednajte mi niekto nájomného vraha
ja nemôžem tu žiť teraz ďalej
chcem si so zubatou potykať-nalej
lež ani to nezmyje zo mňa tú preveľkú vinu
páchnem ňou celá-nasypte hlinu.
chcem,ja chcem vyskočiť z kože
na každom kúsku tela bodajú ma nože
ó Bože!
A zima a chlad usídľujú sa v duši a ten mrazivý pocit mi city zahluší
nie-nepomôžu slzy,čo sa mi tvárou rinú
moje svedomie i rozum-kde ste?-i oni hynú
Prepáč,nechcela som nikomu ublížiť
ja už nikdy nebudem tak ako predtým žiť
Lebo som prázdna-jak fľaša po žúre
a smutná-jak prechádzky nocou ponuré
Chcem kričať,vrieskať z plného hrdla
nič,nejde to,už som celkom stvrdla
Prepáč-pre Teba je to síce bezvýznamné slovo,
pre mňa je tých 6 písmen ťažších než olovo,
jedným ťahom zrútila som všetky mosty
prečo je ten ľudský tvor taký sprostý?
no úľava neprichádza,chýba
a ja som jak v oceáne malilinká ryba
ešte neviem plávať na vlnách života,
no svetielko nádeje v diaľke sa mihotá...
že zaplatím za viny primeraným trestom
môžete ma prosím odstreliť za mestom?
prepáč,odpusť mi-opakujem stále
len tieto slová mi rezonujú v hlave
Azda možno raz prebolí tá rana
a mne otvorí sa späť do sveta brána
no teraz padám voľným pádom dole
a na dne-čaká ma mínové pole
No tak mi treba-všetko je moja vina
ó človek-si obyčajná špina
a ja len stále z výšky letím dole
-rozliaty pohár v izbe na stole
-rozhádzané veci čušia v kúte
-na polici knihy ležia nepohnute
-ja a priateľ smútok krčíme sa spolu
lež akú hrám ja v našom vzťahu rolu?
A slnko sa ďalej v krvavých lúčoch kúpe
a všetko naokolo na slovo je skúpe.
Stále tie isté otázky mi víria v hlave
kúpem sa v žiaľa záplave
a stále padám hlbšie, voľná ako vták
ách človek-ty biedny neborák!