Basnicky.sk

Vychádzam z hotela,
raňajky v teplúčku.
Panika schytila
snehovú horúčku.

V lakovkách, v košieľke
chcel som ísť na intrák.
Nádeje neveľké
toť-cez taký fujak.

Cez túto víchricu.
Nemám však na výber.
Mesiac po troch kráľoch
zas máme december.

Chcem ísť na autobus,
šanca je neveľká.
Zatávku ukryla
snehová prestrelka.

Rozbalím parazol,
po zastávke pátram,
žmúriacim zrakom
po stĺpoch šmátram.

A zrazu hluk strašný.
Strašidlo - bojím sa!!!
No hneď sa ukľudním,
je to len Karosa.

Na chvíľu uniknem
snehovej panike.
Nastúpim, vystúpim
na štvrtej zastávke.

Tam, kde je stopka
na mne známej tyčke,
tadiaľ sa predieram
smerom k električke.

Trošku s tým bojujem,
tečie do topánok,
v bielej tme študujem
cestovný poriadok.

Žmúrim v tme, študujem,
s tvárou dosť skrehnutou,
posledná - zisťujem
šla vraj pred minútou.

Ochráň ma, Bože,
nedaj mi tu zhynúť,
veď na tú ďalšiu
mám čakať deväť minút.

Nebudem čakať
na ďalšiu, prečo...
veď za ten čas prejdem
ten kúsok aj pešo.

Jak prejdem za cestu,
fúka jak hovado,
počujem divný zvuk,
sa mi to nezdalo.

Zabrzdí, zapíska,
zazvoní, zhrmoce
ľuďom tam prekáža,
že zas idú Vianoce.

Otáčam sa, zlá predtucha.
Pravda nie je iná.
Dofrčala električka.
Jasné - mešká, sviňa.

Už som mohol sedieť
v nej, kdesi v teplúčku
o päť minút skôr
zlátať túto básničku.

Nuž čo, tak bojujem,
s vetrom a snehom,
stopy ma zrádzajú
čiernym na bielom.

Veď je to len kúsok,
prežijem to, hádam.
Aspoň cestou v kúskoch
veršíky si skladám.

Fučí stále viac.
Už ma z toho bolí zub.
Prešla ďalšia trojka.
Murphy, tys bol dobrý blb.

Vidím, že mi chýba
bodný kúsok ešte,
aspoň že mi prichádzajú
na um tieto verše.

Sneh mi s vetrom vadí,
inak ho mám rád,
aspoň že ma teplom chladí
pohľad na môj malý hrad.

Vchádzam dnu do izby z mrazu.
Tam som na tom svojom zámku.
Otvorím dvere a šok zrazu:
tam ti bordel ako v tanku...

Pocity zapíšem,
básňou sa opojím.
Skapatý v posteli
zaspávam v pokoji...