Basnicky.sk

Pamätáš, keď aj málo znamenalo dosť.
Keď pre nás bol jeden vesmír malý.
Taký vzácny pre nás bol ten hrdzavý most,
kde čas plynul tak náhle pomaly.

Ty vieš, z neho kde len chceš dá sa skočiť,
na moment realite uniknúť.
Stráca veľa ten, kto nezažil ten pocit,
keď slobodný si ako rieky prúd.

Len ťažké boty a tá bunda rifľová.
V hlavách hard rock , sloboda a česť.
Prekliatym osud inú šancu nedáva,
než na Harleyoch do pekla sa viesť.

Čaro ulíc mesta na svitaní končí.
Proti zlu zlom, no grázlom nestať sa,
Daň džungle „zuby za zub, oko za oči“.
Odpusť mi ty obloha belasá.

Nemýli sa ten, čo o nič sa nesnaží
a ten čo mýli sa nešťastný je.
Ten náš svet kde rozhoduje šírka paží,
svet kde už nik nikomu nepraje.

Len ľudia tak kruto dokážu ublížiť.
A len ľudia viac chcú než mať môžu.
Ľudia, len ľudia vedia pre peniaze žiť.
Máte teplú krv, no hadiu kožu.

Byť vlkom, na mesiac každú noc zavýjať,
byť vetrom, unášať sa slobodou.
Milovať nie prvý no nie posledný krát,
ver, len to podrží ma nad vodou.

Veď keby bohémov a rojkov nebolo,
kto by básne o láske napísal.
Štetcom na plátne nevzniklo by veľdielo
a M. Varga by nebol hudby kráľ.

Veď ich osudom je v neho neveriť,
potom život nie je len med lízať.
Málo je veriť v boha a navždy byť,
keď si cez deň farár a v noci kat.

Bože, preklínam deň keď písať som začal,
keď do duší začal som vám „vidieť“.
Tak prečo lákajú ma výšiny tých brál,
kde necítim sa chvíľu ako smeť.

Možno vyriešil by to lesk chladnej zbrani,
smejete sa a ja už nevládzem.
Prst na spúšti, no niečo mi v tom bráni,
opustiť túto zatratenú zem...

venované: „Kipovi“

Posledná aktualizácia: 23. 4. 2009 08:14