Basnicky.sk

Karol bol snílek . Od malička sníval o svojom, malom ostrove niekde v Stredomorí. S obľubou študoval miesta na mape a hľadal si malý neoznačený ostrov. Kúsok neobývanej zeme ktorá by bola len jeho. S neporušenou panenskou prírodou, nádhernými plážami, chatami lemujúcimi pobrežie . Polonahé domorodkyne by mu tancovali priamo pred nosom a splnili mu všetky jeho túžby. On sám by len rozkazoval čo majú robiť a pritom by sa len povaľoval na pláži, pil tequilu a fajčil kubánske cigary.
„Ach to by bol život," vzdychol si .Razom sa však jeho myšlienky rozplynuli.
„Zasa tá posratá realita!"

Budík práve signalizoval päť hodím ráno. S problémami sa zvalil z postele. Horko ťažko sa doplazil do kúpeľne. Pomalým pohybom ruky otočil vodovodným kohútikom. Jemne si prešiel po tvári, len tak aby sa nepovedalo. Oči mal stále zalepené, aj keď ich veľmi chcel otvoriť nešlo to. V duchu preklínal tú hlúpu prácu , prečo práve on mal od rána do večera jazdiť ako idiot. Voziť hocijakých dementných náfukou. Upípané paničky tváriace sa akoby zjedli všetku múdrosť . Čert mu bol dlžen tú taxikársku robotu. Vyčkávať na parkovisku kým si nejaký fagan nezmyslí, že potrebuje zaviesť o druhej v noci domov z diskotéky. Sedieť zatvorený v tej krabici na kolieskach, znášať tak únavné pocity klaustrofóbie.


* * *

Bol práve večer , Karol sedel v taxíku a podriemkaval. Akési to bolo slabé, kšefty sa nejako nehrnuli s prihliadnutím na tvrdú konkurenciu. V tom zazvonil mobil. Vytrhnúc ho zo spánku, ho pomaly nahmatal.
„Prosím, taxi Havaj kam to bude?"
Odrecitoval mu naučenú vetu, ktorú vykrikoval často aj zo spánku. V slúchadle bolo počuť hlasné funenie. Už to chcel položiť keď sa z neho ozvalo.
„Potrebujem čo najrýchlejšie odviesť na letisko !" naliehavo nástojil muž.
„Kde Vás mám vyzdvihnúť?"
„Som na ulici Červenej armády , priamo pred múzeom ."
„ Budem tam o päť minút." zahlásil Karol .
Pustil taxameter a vyrazil. O chvíľu už stál pred starým múzeom. Z dverí sa vyrútil vysoký muž v obleku. Na hlave mal elegantný klobúk. Vyzeral veľmi dôležito pripomínajúc nejakého mafiánskeho bossa. V rukách si niesol čierny, pracovný kufrík. Stisol kľučku na dverách nedôverčivo sa poobzeral po ulici a nastúpil do auta.
„Dobrý večer , poprosím teda na letisko čo najrýchlejšie!" Jeho hlas znel veľmi naliehavo až nervózne.
„ Budem sa snažiť, zoberiem to skratkou."
Auto sa pohlo smerom na výpadovku. Karol tomu riadne vytínal predbiehal auto za autom . Blížili sa ku svetelnej križovatke . Prudko spomalil . Vtedy si všimol, že auto idúce za nimi spomalilo . Aj keď mu dal znamenie aby ho predbehlo zostalo stáť. Muž na zadnom sedadle sa začal nervózne mrviť, prudko zovieral čierny kufrík a neustále sa otáčal .
„Prosím len rýchlo a za žiadnych okolností nezastavujte!"
„Musím veď vchádzam do križovatky !" bránil sa Karol.
Muž vytiahol devinu a priložil mu ju k hlave.
„Vravím nezastavuj lebo ti vystrelím mozog , počuješ choď!"
Naskočila práve červená , taxík v plnej rýchlosti vletel do križovatky . Protiidúce autá trúbili ako a šialené .
Podarilo sa. Bez zrážky preleteli križovatkou, zostával už len posledný úsek. Keď už sa blížili k letisku z bočnej ulice sa vyrútilo auto ktoré ich prenasledovalo. Zablokovalo im cestu.
Karol prudko skočil na brzdy zatiahol ručnú , auto urobilo hodiny . Ako sa otáčalo narazilo zadnou časťou do stĺpa. Muž zostal na zadnom sedadle nehybne ležať. Kufrík vyletel von z auta. Karol sa pomaly vyplazil z taxíka. Pozrel sa na nehybné telo muža. Začal panikáriť. Za toto ho isto zatvoria. Vtedy mu prebehlo hlavou, musí mať predsa letenku.
Začal hľadať čierny kufrík.
„Isto bude tam!" pomyslel si.
Ležal asi dva metre od auta. Rýchlo ho otvoril. V zápetí zažil šok. Kufor bol plný bankoviek a v obálke bola letenka do Malajzie.
„Toto je moja šanca !" vzal kufrík a začal bežať. Letisko bolo vzdialené asi sto metrov.
Jeho sem bol zrazu tak blízko. Akoby mu ho niekto zoslal priamo pod nos. Takúto šancu by len hlupák nevyužil. Bežal ako šialený, aj keď nebol príliš zdatný športovec v tej chvíli by prekonal aj Marion Jonesovú. Blížil sa priamo do cieľa, vbehol do letiskovej haly. Konečne pozrel na letenku , skontroloval čas odletu.
„Dvadsaťtri nula nula" stálo tam . Nervózne pozrel na hodinky . Bolo dvadsaťtri desať.
„Do pekla!" skríkol nahlas.
„Ale možno mešká !" pomyslel si. V tej chvíli práve ohlásili meškanie letu do Malajzie.
„Zrazu toľko šťastia , to nie je možné !" ponoril sa do svojich snových myšlienok.
Videl sa už ako leží na pláži obklopený exotickými ženami, popíjajúci tequilu ....
V tom ho zo sna vytrhla prudká bolesť. Kolená sa mu podlomili, niekto mu vrazil nôž priamo do chrbta.
„Daj sem tie peniaze!" rozkázal neznámi cudzinec. Vytrhol mu kufrík z ruky a zmizol. Život sa z neho pomaly vytrácal tak ako sa rýchlo rozplýval jeho sen o lepšom živote...