Basnicky.sk

Spína ruky plačúc v daždi, súciť dažďa slzy vraždí.
Kolena od blata o mramor opreté, nad hrobom kľačiac päste ma zovreté.
Bolo jej 7 a meno mala Michaela
drobunké dievčatko , čo v nebo už nepozerá.
Pochovala matku a tým stala sa sama, stratená, slabá, slzami slaná.
Nevidí dopredu a dozadu boli, detsky len plače, detsky sa boji.
Uteká ulicami, uteká špinou, potkne sa o odpad, borí sa hlinou.
V práchnivej ulici chytí ju muž, vezme ju za dlaň a dáva jej rúž:
„Dám ti ja strechu, i dám ti sýtosť ,stačí keď budeš rúžom sa skrášľovať,
Pre mojich hosti, čo baviť sa chcú, pre radosť s mužmi musíš sa usmievať “
Dievčatko malé dá súhlas mužovi, bezbranne ničotne píše sa diablovi
Tak plynu roky, prvý ju boli, tretí je hnusný a duša jej horí
V siedmom už stráca čo robí človeka, v desiatom diabol v peklo ju odvliekla.
Strhaná tvar, v očiach len stoka, dievča v nich umrelo na konci roka.
Do tla zhorená prichádza k hrobu, šepkajúc matke, že necíti zlobu:
„Necítim hnev, necítim smútok, necítim život, vidím len skutok „
Skutok aj vykoná a vyberá črep, tlačí ho k žilám, trhá nim tep.
„Ja nezomieram teraz, zomrela som v deň, keď matku mi vzala prekliata zem.
Mala som umrieť s matkou a spoločné, tých desať rokov žila som zbytočne.“