Basnicky.sk

Raz večer chcela zomrieť vo svojom vnútry.
Jej život ležal na stole,
mĺkvo naň civela.
Čo všetko preň stratila,
aká je smutná
je bez dychu, bez života.
Nikdy neverila, že by takou potupnou smrťou zomrela.
Srdce búši obďaleč v izbe,
nerozumie, nechápe
búši, zvoláva mĺkve duše na protest.
Duša sa potichu prizerá,
z vnútra tela, pomaly uteká.
Jej oči vysychajú, strácajú zelenkastý nádych, mení sa na príšeru.
To všetko prebieha v jej vnútri,
mĺkvota, prežívanie z dňa na deň, ktorý zajtra nepríde.
Ty sa na ňu nepozrieš?
Hlava klesla, ruky skrížila cez plece,
mať aspoň vlastný pocit objatia,
keď iného niet.
Bojí sa, smrť prichádza pomaly,
najprv si berie zelenkastý nádych jej očí,
zveličí jej smútok,
navodí ticho do jej vnútra,
žiadne otázky,
mĺkve odpovede,
už sa nemá na čo pýtať,
všetkému rozumie.
Srdce búši, vie že zostalo samé v kúte temnej izby.
Zostalo bez tela, protest sa nekonal, bojuje, posledné zostalo nepochopené.
Chce chápať prečo všetko toto, prečo práve ono..
Bojuje, zvádza bitvu za jej holý, bledý život na stole.
Nechala ho tam a odišla,
bez zeleného nádychu v jej očiach.
Počuješ? ešte bije,
Cítiš? ešte v tom kúte tlkoce.
On nechce aby odišla, prečo ma nechala, prečo sa vzdáva?
Srdce vstalo, vzalo telo, pomaly kráčalo.
Pochopilo až v hrobe o čo jej šlo, chcela iba aby už prestalo biť, to všetko pre pocit, konečne sa netrápiť.
Leží v hrobe, so srdcom v hrudi,
pomaly ubúda mu síl,
pomaly usína,
pomaly zaspáva,
čoraz tichšie rozplakáva telo pod ním,
ktoré plače nad tým,
že prestáva biť.
Pre Teba zomrela.