Basnicky.sk

Môj život bol kedisy ...
...iný. Všetko to začalo keď som mala 6 rokov a zrazu som prestala počuť.
Lekári vedeli, čo mi je, nuž som podstúpila operáciu, ktorá aj tak nepriniesla žiadne zmeny. A tak keď som mala šesť, som sa musela naučiť všetko.
Moja učiteľka, ktorej meno aj tak neviem,
i keď ma učí stále, bola na mňa tvrdá.
Predstavte si že rozprávate, vy sa nepočujete, a zároveň si musíte všímať okolie pozornejšie. Je to ťažké.
Ja som sa učila posunky. Okolie ale,
netuší čo hovorím. Malá výhoda ale veľká nevýhoda pre mňa. Neskôr keď som mala 7 som sa musela naučiť omnoho viac.
Čítanie z pier. Teraz je to ako hračka.
Predtým to bolo iné. Najprv som sa musela urýchlene začať čítať. Potom písať,
čo bolo najdôležitejšie, rozprávať.
Keby som nepoužívala reč, mohla by som byť
nemá. Mame sa nepáčilo, že učiteľka chcela, aby som chodila do školy pre
nepočúcich. Nevedela, čo to je byť
mnou. Ale možno jej aj v duchu ďakujem.
Štyri ročníky som žila v prostredí
kamarátov. Naša škola sa ale zrušila,
a ja som sa dostala na matematické gymnázium. Mama bola na mňa hrdá.
No ja tiež ale bol tu môj hendikep.
Nenašla som si priateľov,
teda takých ktorý by boli stáli.
Mala som pocit, že potrebujem priateľa.
To je dnes moja Tequilla. Vtedy to pre mňa bol zážitok. Dvojročný zlatý retriever. Dnes má päť rokov,
a je hrozne inteligentný.
Pripomína mi nejaké veci, ako keď
zazvoní zvonček, telefón a chodí so mnou do školy. Všade. Bez neho by som
možno teraz priateľov nemala.