Basnicky.sk

Všade kam sa pozriem len piesok a piesok. Veľmi veľa piesku. Totálne veľa piesku. Ale nie sú tu žiadne deti s lopatkami, vedierkami, formičkami a ani žiadne pieskové hrady. Nie sú tu ani žiadne detské šmýkalky či húpačky. Nie som totiž na žiadnom veľkom detskom pieskovisku ani na pláži. Som totiž na púšti. Na zasrane veľkej púšti. Pieskové duny od horizontu k horizontu. Na sebe mám bielu tuniku s dlhými rukávmi. Cez plecia a bedrá mám uviazaný hnedý plášť. Na nohách mám sandále, čo nebol práve najlepší nápad obúvať si to, keď som vedel, že idem na 40 dní do púšte. Mám dlhé hnedé vlasy a som už pár rokov neoholený. Som statočne zarastený. Vyzerám jak nejaký metalista. Už 40 dní behám tuto po púšti a postím sa. Pil som len trochu vody, čo som si vzal zo sebou. Tá mi došla už pred dvoma týždňami. Občas nájdem nejaký kaktus. Našťastie mám riadny nožisko z army shopu, narežem ho a napijem sa. Štyridsať dní a štyridsať nocí som už nič nejedol. Neviete si predstaviť aký som hladný. Žalúdok mám stiahnutý na veľkosť vlašského orecha. Ale bolesti či kŕče nemám. Som totiž osvietený. Na púšť som sa vydal postiť preto, aby som sa duchovne očistil a našiel harmóniu. Duchovná očista prebehla už pred pár dňami a harmóniu cítim aj teraz. Lenže sa mi stalo aj niečo iné, nečakaný bonus k očiste a harmóii. Osvietilo ma. Nemyslím púštne slnko. Získal som vizionársky dar. Vidím mnohé veci, čo sa majú stať. Ale nevidím už hotové udalosti. Vidím len možnosti, alternatívne budúcnosti. Vždy je viac možností. Všetko vo vesmíre, plynutie času a menenie priestoru sa vôbec nedeje podľa presných kauzálnych zákonov, ako sa o tom stále utvrdzuje fyzika a aj metafyzika. Determinizmus a fatalizmus sú úplne zbitočné sebaklamy. Veľmi, veľmi veľa, viac než si uvedomujeme záleží od našej slobodnej vôle. Samozrejme sú tu ešte sily, ktoré nepomenujem. Tieto sily majú na nás ešte väčší vplyv ako naša slobodná vôľa. Pohybujú nami ako šachovými figúrkami, vyhadzujú nás ako v Človeče nezlob sa. My si to ani neuvedomujeme, a keďže sú to sily mimo pristor a čas, mimo naše zmyslové vnímanie, nedokážeme ich skúmať, merať, pochopiť. Tieto sily nami hýbu podľa svojich vlastných plánov a niekedy aj z rozmaru. My však do tých plánov nielenže nevidíme, ale aj keby sme chceli, tak nemáme ako. Aj keď si to nechceme priznať, sme nimi riadení. Preto sa nám život často zdá krutý, smutný, nezmyselný a občas až smiešny a absurdný. Videl som veľa možností ako sa bude vyvíjať môj život. Mnohé by boli príjemné a na prvý pohľad dobré. Lenže by boli príliš jednoduchými cestami. Nie. Už som sa rozhodol. Pôjdem tou cestou, ktorá mi bola vybraná a predpovedaná vyššími mocnosťami a silami. Podvolím sa tej vôli. Nebudem vzdorovať a nechám sa tým unášať. Zaplatím za to strašne vysokú cenu. Tú najvyššiu. Prinesiem pre svoje učenie veľmi veľkú obeť… Ale videl som ešte ďalej. Videl som veci po mojej smrti, celé tisícročia možností vývoja ľudstva. Bolo to strašné. Takú hrôzu si neviete predstaviť. Nechcite to vidieť. Nechcite to vedieť. Bolo to horšie ako zlý stav z LSD… Vo všetkých možnostiach som videl oceány ľudskej krvi, mraky mŕtvych ľudských tiel, miliardové zástupy ľudí, ktorí boli pohlcovaní vojnovými molochmi… po prenasledovaní a vyvražďovaní mojich následovníkov, bude na dlhé storočia nasledovať ešte niečo horšie… budú sa zabíjať milióny ľudí v mojom méne! Budú sa oháňať mojím menom a učením! Budú to všetko zle vykladať a zneužívať to pre svoje egoistické účely i na ospravedlňovanie svojich zverstiev… videl som sedem veľkých krvavých zrážok kríža a polmesiaca… sedem veľkých zrážok na týchto miestach, na miestach kde som chodil, žil a kde ešte len budem pôsobiť. Videl som horiace plamene, strašné plamene, v ktorých horelo státisíce ľudí, hlavne žien. A to len kôli poverám a tmárstvu, ktoré budú šíriť moji údajní následovníci… zrážky medzi polmesiacom a krížom budú pokračoavť ďalej. Nenávisť medzi mojím náboženstvom a náboženstvom polmesiaca sa bude stupňovať. Pomaly bude gradovať a približne 2000 rokov po mne vyvrcholí. Tu sa mi vízie rozchádzali na desiatky možností, desiatky nití, ktoré viedli len k horším možným budúcnostiam. Nestihol som ich všetky sledovať a už ani nechcem. Veľmi ma to vyčerpáva a ničí, vidieť a cítiť to všetko. V tých najhorších možnostiach došlo k úplnému samozničeniu ľudstva. Vlastne od polovice 20. storočia to ľuďom bude hroziť neustále. Dvadsiate storočie bude strašné. V predchádzajúcom storčí síce veda urobí nenormálne pokroky, objavia zákony evolúcie, pokroky sa budú uskutočňovať hlavne vo všetkých prírodovedných oblastiach, bude sa rozrastať ateizmus a materializmus a nihilizmus, zoslabne vplyv mojej cirkvi, ale nezanikne. Ľudia budú stále potrebovať veriť. Aj keď si mnohí budú myslieť, že 19. storočie ma pre už vyššie uvedené príčiny zabije a pochová, nie je to tak. V skutočnosti mňa a môjho Otca zabije a pochová 20. storočie. Ľudia zažijú hrôzu dvoch tak strašných vojen, že sa to bude vymikať všetkému čo dovtedy poznali. Zomrie nechutne veľa ľudí. Nastanú viacere silné morálne, náboženské a filozofické krízy. Ľudia mne a môjmu Otcovi po tých dvoch vojnách jednoducho prestanú dôverovať. Vlastne sa im ani nečudujem, bude to peklo na zemi. To, že 20. storočie ma zabije a pochová, som samozrejme myslel obrazne. Vlastne väčšina mojích myšlienok budú metafory a preto sa budú tak ťažko vykladať, chápať a preto sa v ne bude tak ťažko veriť. Asi by som to nemal prezrádzať, ale dvadsiate storočie bude len predohrou, nedostatočnou prípravou k tomu, čo bude nasledovať v tom nasledujúcom storočí… ak sa budú ľudia snažiť tak sa to pretiahne až do 22. storočia. Videl som len veľmi málo dobrých možností, ktoré sú mi aj strašne zahmlené, pretože sú veľmi, veľmi nepravdepodobné. Aby sa tie možnosti uskutočnili, museli by môj Otec a ostatné vyššie mocnosti skryte a neustále zasahovať. Boli to krásne vízie, kde ľudia žili už státisíce rokov v mieri, v takmer ideálnych spoločenských zriadeniach a pomeroch. Bolo to až príliš dokonalé, doslova utopistické, aby to mohla byť pravda. Preto som mal tieto vízie tak zahmlené. Môžu sa uskutočniť, len keď sa bude z hora neustále zasahovať a keď vás budeme viesť za ručičky ako malé deti… A to môj všemohúci Ocinko nechce. To kôli tej slobodnej vôli, čo vám dal. Ja som mu vždy hovoril, že dávať vám slobodnú vôľu, nie je práve najlepší nápad, ale on ma nepočúval. Zrejme sa mu nepáčilo, že by malo kura učiť sliepku (alebo v tomto prípde skôr kohúta ako sliepku). Veľmi som sa s ním o tom hádať nechcel. Veď čo ak by sa na mňa nahneval a nebodaj ma vydedil?! Čo potom?! Dobre. To je teraz jedno. Chcel som vám len povedať, že vás čakajú sotročia jatiek, krvavých kúpeľov, horiacich hraníc, miest, domov, ľudí, koncentráky, bomby, guľky, samovražedné útoky, atómové vojny… a navyše aj duševné utrpenie, ktoré bude niekedy ešte horšie. Samota, bolesť, depresie, duševné choroby, drogové závislosti, samovraždy, úchylky všetkých druhov, strata viery a zmyslu života, pocity ničoty a prázdnoty… Naozaj, nemáte sa na čo tešiť. Ale sľubujem vám jeden veľký Happy End, pre ktorý to celé bude stáť za to. Teda aspoň dúfam, že Happy End bude.
Začal sa dvíhať vietor. O chvíľu bude púštna búrka. Mal som šťastie, že som asi na dve hodiny cesty odomňa videl skaly. Ak tam rýchlo prídem, možno nájdem aj nejakú dieru, jaskyňu v ktorej prečkám búrku. Keď som prišiel k menším skalným kopcom, búrka už naberala na sile. Otec ma dobre viedol, našiel som vchod do jaskyne, akurát veľký pre človeka. Jaskyňa mohla viesť asi tak 15 metrov do vnútra skaly. Sadol som si do tmy a začal som rozjímať a modliť sa. Prenikalo ku mne len málo svetla z jaskynného vchodu, pretožu vonku už piesok lietal pekne na husto. Búrka začínala byť neobyčajne silná. Začal som sa cítiť čudne. Modlil som sa len pár minút. Musel som začať vyhadzovať piesok von, pretože takýmto tempom by mi za hodinu zasypal celý vchod do jaskyne. Jediný možný východ. Musel som rýchlo hrabať holými rukami. Lopatu ani pieskový pluh som si nezobral. Zúfalo som hrabal možno pol hodiny, keď som si začal všímať oblohu. Nebo pretínalo stovky bleskov, ale ani jeden z nich, nedopadol na púšť. Čo ma viacej ohromilo, boli tie tornáda. Desiatky vzdušných vírov, v okruhu niekoľkých kilometrov odo mňa. Doslova v okruhu – všetky tornáda krúžili okolo malého skalného pohoria, v ktorom som bol! Krúžili pekne vedľa seba, čiže vytvárali pohyblivý kruh okolo jaskyne. Krúžili stále rovnakou rýchlosťou, ani raz sa ani jedno z nich nepriblížilo, či nevzdialilo zo svojej dráhy, ani k sebe sa jednotlivé tornáda nepribližovali ani nevzďalovali. Kruh mal stále rovnaký priemer. Bolo mi už očividne jasné, že toto nie je obyčajná búrka. A potom som odrazu zacítil neuveriteľný zápach. Síra! Bolo to strašné, ako keby vybuchla sopka. Z toho smradu ma hneď naplo, ale vzhľadom na môj 40 dňový pôst som nevyvrátil nič. Okrem toho napnutia, sa mi strašne zatočila hlava, ten smrad mi dal doslova facku. Skoro som odpadol. Inštinktívne som šiel dovnútra jaskyne, kde sa dalo normálne dýchať. Ten smrad sa tam za pár sekúnd dostal aj tak. A zrazu…. Z ničoho nič búrka úplne utíchla. Tak to som už vôbec nechápal. Takéto silné búrky pomaly ustávajú a slabnú. Niekedy to trvá celé hodiny. A toto bolo v okamihu. Bolo mi jasné, že teraz sa stane niečo zvláštne. Pomalým krokom som vyšiel z jaskyne. Nebo bolo modré, azúrovo modré, ani obláčika, ani stopy po bleskoch. Žiadne tornáda. Vzduch sa takmer nehýbal. Len kúsok odo mňa sa dialo niečo čudné s pieskom. Vyzeralo to ako keby sa niečo veľké snaží vyhrabať spod toho piesku. Lenže to tak nebolo. Piesok sa pomaly dvíhal do stále väčšieho kopca. Postupne sa začal tvarovať na niečo neurčité. Z neurčitého tvaru rýchlo naberal formu ľudského tela… Pieskový muž začal kráčať ku mne. Ako sa približoval, piesok z neho opadával a začal odkrývať jeho čierno-fialové rúcho, sandále, tvár pekného mladého muža, plavé vlasy a zelené oči. Ale tie oči…! Keď bol sotva meter predomnou, zdvihol zo zeme dva kemene do výšky mojich očí. A hneď bez okolkov, príjemným, ale mierne provokujúcim a vyzývavým hlasom povedal:
„Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“
Hneď som odhalil o čo mu ide: „Napísané je: Nielen z chleba žije člověk, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“
Potom sa mi zablyslo pre očami. Ocitol som sa na vrchole chrámu vo svätom meste. Bolo to niečo ako teleport. Za mojím chrbtom sa opäť zjavil ten istý pokušiteľ a začal mi šepkať do ucha: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: Svojím anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kemeň.“
Už ma začínal trochu štvať: „Ale je aj napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“
Opäť teleport. Tentokrát ma diabol vzal na veľmi vysoký vrch (neviem asi to bol Mount Everest). Stadiaľto mi ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich slávu.
Povedal: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“
Tak toto už prehnal: „Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ Ha! Vyhral som! Odolal som pokušeniam diablovým.
Ale on nedodržal scenár: „Ale no tak! Veď si boží syn! Ty sám si Boh! Nemusíš svojho Otca, vo všetkom poslúchať. Pokloň sa mi…“
Bol som z toho udivený. Ale moje prekvapenie nevydržalo dlho. Už ma tá hra prestávala baviť. Rázne som mu povedal: „Počúvaj! Ty si si ma s niekým asi pomýlil. Ja nie som Ježiš. Nie som boží Syn. Volám sa Filip a žijem v 21. storočí po Kristovi. Toto celé, čo sa tu odohralo je len moja fantázia! Nechal som sa unášať svojou imagináciou. Predstavoval som si ako asi Ježiš prežíval 40 dní pôstu a tvoje pokušenia!“
Sladko sa na mňa usmial: „Ale všetci ľudia sú Božie deti. Takže aj ty si božie dieťa a tým pádom Boží Syn! Ty sám si Boh!“
„Počúvaj ma chlape! Neskúšaj na mňa tieto sračky, typu, že som sám sebe Bohom! New Age a podobné veci si strč do riti. Možno som božie dieťa, ale nie v takom zmysle ako je ním Ježiš! Teda, ak bol naozaj bohočlovek... Odíď preč ty hovado pokušiteľské!“
„Ale Filip! Neláka ťa bohatstvo, sláva a moc? Predstav si to - vládnuť nad celým svetom! Nad všetkými ľuďmi a dokonca aj nad prírodou! Len sa mi pokloň!“
Sila pokušenia ma prepadla v plnej intenzite. Prebiehal vo mne vnútorný boj. Za chvíľu som sa však striasol. Nejaký vnútorný hlas zo mňa prehovoril. Možno to ani nebol hlas z môjho vnútra, ale ja som to nepovedal, len moje peri niekto iný ovládol: „Nie. Nechcem to. Neláka ma to. Do tretice ti hovorím: Odíď Satan! Odíď pokušiteľ!“
Obrátil som oči k nebu a zas ten niekto mojím hlasom povedal, ale teraz som to chcel už aj ja: “Pane Bože, rozkáž prosím ťa tomuto démonovi, nech odíde a dá mi pokoj.“
Čakal som čo sa bude diať. Pokušiteľ sa rozplynul vo vzduchu. Vydýchol som si.

Ale v skutočnosti vôbec neodišiel...