Basnicky.sk

Chýba mi človek,
ktorý nie je len tak ktokoľvek.
Je to žena srdcom čistá,
jej jemné slová, keď je bolesť,
to je vec istá
. Mohol som jej povedať všetko tak ako nikomu,
ona bola môj najlepší dôverník.
Pri trápení srdce bije,
myšlienka sa na ňu ryje.
Že tu nie je, neporadí, čo s tým?
Asi sa ani žiť neoplatí.
Veril som jej a verím tiež,
ona vraví: ja Tebe tiež.
Tiež mi svoj žiaľ prezradila,
moja rada sa hneď vyplavila.
Radil som jej: bojuj, vždy si dušu čistú obuj.
Strácam to, čo je mi drahé,
mám v srdci dve dierky malé.
Ako zakryť ten žiaľ veľký?
To už nevie ani veštec veľký.
Nie je to len bolesť krátka,
ako by aj?
Veď je to moja super kamarátka.
Tá žena má problém veľký,
chcela by mať život ako z telky.
Keby som mohol zázraky robiť,
z jej srdiečka bolesť a trápenie vybiť.
Prevzal by som bolesť jej srdiečka,
hoc tým upadnú aj moje viečka.
Hoc sa navždy zavrú,
len nech pred tým jej úsmev uzrú.
Možno mi ten úsmev život vráti,
svetlo mojim viečkam opäť navráti.
Kvôli nej fakt zomriem,
len nech na nej smútok neuzriem.
Nech je už vždy navždy šťastná,
nech je ako tá hviezda jasná,
veď k tomu je aj veľmi krásna.
Krásna srdcom, krásna dušou,
píše sa tam niečo tušom.
Je tam: som nežná krehká žena,
pri ktorej zistíš, že v núdzi poznáš priateľa.
Nechcem nikdy zabudnúť,
chcem len z toho svojho žiaľu trošku vystrihnúť.
Strašne smútim, ruky spínam,
koho o radu v žiali zvítam?
Teraz v duši radosť, žiaľ ja cítim,
lebo ju pred očami stále vidím.
Radosť z toho, že je živá,
že mi ju všetko pripomína.
Pripomína mi ju každý kútik domu, sveta,
stále tu myšlienka, spomienka, predstava o nej lieta.

Žiaľ mám z toho, ach, je toho mnoho.
Nechcem vždy len o nej snívať,
chcel by som ju,
aspoň občas vídať.
Nechcem veľa, nechcem málo,
chcem len, aby to moje: žijem, aj za niečo stálo.
Stále to však ťažké je,
ale čas, ten všetky menšie ranky zakryje.
Áno, len ich zakryje.
Oni tam sú stále.
Tie veľké ostanú tak. Tie sa nešíria.
Už nemajú kde,
pretože sú strašne boľavé.
Ona za to nemôže,
veď ona všetko premôže.
Len mi veľmi, ako sa ľudovo povie, chybuje.
Ona je príklad lásky,
vzor pre všetky pravé lásky.
Rodina jej veľa dáva,
hoc si niekedy myslí, že je na všetko sama.
Avšak muž, ten ju miluje,
kto jej ublíži, tomu pod nohy napľuje.
Deti tie sú pre ňu šťastím veľkým,
mamka je pre nich vzorom pekným.

Môj život, áno môj, to som ja, život, volám sa Marek. Hoci tým niekedy nie som istý,
strácam sa sám sebe pred očami,
padá mi proste pôda pod nohami.
V poslednej dobe som len strácal,
keď som čas s alkoholom strácal.
Keď som zistil, aha, pozor, zle je,
vtedy nastal čas na preliečenie.
Za tú dobu, v nemocnici krátku,
tam som spoznal tú senzačnú,
o ktorej toľko básnim,
príma super kamarátku.

Pochopila, vysvetlila a nikdy za to nechcela veľa.
Chcela iba pohladenie a dve rúčky spolu,
krátko vrelé, nič iné, no povedzte, ľudia, nie je to milé?

Prečo ja keď spoznám osobu zvláštnu,
život mi tam dá prekážku veľmi vážnu.
Ten prekážkou je deň,
keď povedala: áno, chcem.
Ešte k tomu údel krehký,
že som taký veľmi mäkký.
Na nej mi nič neprekáža,
len nech do nej viac jej tieň už nevráža.

To mi dosť prekáža.

Keď sa pozriem do jej očí,
iskrička, slzička sa sem-tam vtisne do očí.
Je to jasné, z radosti,
veď v nej nie je ani kúsok zlosti.
Väčšinou sa zasmejem,
keď ju vidím.
Ona dvihne nežne viečko a opýta sa: no čo je slniečko?
Čo Ťa trápi?
Smejem sa z toho, že som šťastný,
že som ako ten slnečný lúč jasný.
Ja dosť často snívam,
no keď som spoznal ju,
tak už len bzývam.
Sen sa mi už totiž splnil,
ja už som zistil,
že zbytočne som nesnil.
Snívať sa vždy oplatí,
veď to zvládne každý.
Sny sa plnia, keď v ne veríš a ak ich nezradíš.

Ja svoj doterajší čas som premárnil,
keby som sa tak v čase vrátil.
Život by som si napravil a tú ženu by som šťastnou spravil.
Žiaľ by často nepoznala,
srdce na dlani by denno-denne mala.
Už by sa len prebúdzala
a jemný vánok by na perách mala.
Tým vánkom by som jej tváričku premenil na schnucí vosk,
ale nie, bol by to môj nežný a z lásky bozk.
Každé ráno by Ťa prebúdzal,
aby sa Ti deň nezrúcal.

Mne by stačil pohľad, že si šťastná,
že je Tvoja tvár tak pekne krásna.
Stačil by mi pohľad do Tvojich nežných očí.
Keď by som sa do nich pozrel,
tak by som zanevrel na celý svet a myslel len na Teba.
V tých očiach by videl odvahu žiť,
aj to, že niekedy sa z Tvojich sĺz napiť.
Napiť, aby som pocítil, aký máš bôľ
a povedal Ti: som iba Tvoj.
Aby som vedel, aké to je, keď nebo plače,
aby som vedel, aké to je, keď Ti srdiečko skáče.
To srdiečko by som pri skoku chytil,
hádaj, čo by som zistil?
Nechcem seba,
nechcem hviezdu z čistého neba,
ale ja, láska, chcem len Teba.

V nebi sa raz rozprávali dvaja anjeli. Jeden hovorí druhému. Keď mi nájdeš na zemi čistú a nežnú dušu, so srdcom čistým ako anjeli, nájdeš aj večnú lásku a šťastie. Ten druhý sa vybral na zem hľadať toho človeka. Hľadal, hľadal márne, chcel len srdce párne a milované. Celú tu dobu ho čosi akoby sprevádzalo po tej jeho ceste za ľudským srdcom. Šiel, kráčal, zistil- mám niekoho vedľa seba. Netušil však, že tú dobu mal pri sebe- Teba. Nevidel Tvoje čisté srdce, nevidel jeho tieň, pretože neveril, že na zemi ešte existuje láska. Veril, ale len zo začiatku. Potom stratil vieru, lebo bola slabá. A celú tú dobu mal vôkol seba- Teba. To čisté a nežné srdce kráčalo tu celú dobu vedľa neho. To čo hľadal, mal pod nosom.
Chcem tým povedať, že si taká úžasná, že o Tebe už dnes aj v nebi vedia. Inak, ja som veril, že si, že si skutočný obraz, odraz anjela, či už v zrkadle alebo na slnku keď je tieň. Ten anjel teraz ľutuje, že Ťa skôr nezbadal. To isté aj ja. Keby som Ťa skôr stretol, určite by som tu už nebol. Bol by som niekde v „siedmom“ nebi a uvažoval nad tým, čo môžem mať. Čo Ti môžem dať? To by som si chcel povedať, snáď len to, že Ťa budem milovať.