Basnicky.sk

Zronená ruža do neba hľadela,
zvädnuté lístky pomaly strácala,
jej farba pomaly v čiernu s mení,
ani jej tŕnia nik už sa nebojí!
A keď si leží potichu v záhrade,
nemyslí na nič – len dúfa, že zomrie.

Vidí to človek nešťastný,
no chce odísť: Veď jeho to netrápi!
No hneď ako sa otočí,
niečo v ňom hlasno zakričí:
Nemôžeš ju takto nechať,
ostala by sama umierať!

A tak sa jej človek chopí,
postará sa o ňu s láskou,
raz ráno sa prebudí
a ruža stojí, a žiari krásou!

Keď ju chce pohladiť,
jej krásou sa popýšiť,
ona hrdo tŕnie vytrčí,
do rúk mu ho pomaly zaborí.

Človek padá na zem v strašných mukách,
vidí, ako mu ruža pomoc núka,
keď nazbiera sily, že jej ruku podá,
vtedy ruža lístky stiahne – veď jej sa to netýka!



PS: Kamilka, keby bolo viac ľudí ako ty, tento svet by bol omnoho krajší! Je mi cťou poznať takého človeka ako si ty.





Dodatok:
A ked ta ruza dosyta sa napila,
vedla seba sa pozrela,
vedla nej priatel mrtvy lezi,
ona nanho hladi - a mlci.

Rozmysla nad tym co spravila,
ci ozaj priatela svojho zabila?
Mlci a tuho rozmysla,
no ona vie ze to spravila.

A hoc vie to neprizna sa,
pred sebou samou ukryva sa.
A pan Boh na nu zhora hladi,
dobre ju vidi a vie co s nou spravi.

Neposle ju do pekla,
neznesie ju z tohto sveta!
A preco aj?
Ved jeho sa to netyka..