Basnicky.sk

Vymodelovala som si z plastelíny človiečka,
ožil a tak je moje dieťa a ja zas jeho mamička.
Je malé ako hrášok, no aj tak je moje,
Má jednu hlávku, dve rúčky a nôžky dvoje.

Je také krehké, dotknúť sa ho bojím,
no jesť sa musí, za tým si stojím.
A tak ho opatrne ku stolu posadím,
a na tanierik mu jedlo naložím.

Je to môj jediný syn, Martinko,
no na plastelínu sa podobá málinko.
Je moje dieťa a ja už nie som sama,
a preto sa snažím byť dobrá mama.

Všetku lásku, len jemu dávam,
veď predsa len pre neho ráno vstávam.
Keď vidím ako rastie moje srdce plesá,
veď pije veľa mlieka a je veľa mäsa.

Chcem aby sa ml celý život dobre,
veď predsa má také krásne očká modré,
určite si za ženu vezme nejakú princeznú,
a spolu v zámku budú žiť až kým nepomrú.

Začal blednúť a tak sme sa museli rozlúčiť,
no obaja sme sa stihli niečo naučiť.
On, že pre deti je najdôležitejšia mama,
a ja, že už nebudem nikdy úplne sama.

Martinko mi naposledy zamával,
a kusom plastelíny sa opäť stal.
Už nemám syna, už nie som mama,
odišiel a ja som znova sama.