Basnicky.sk

Mala som kamaratku.Bola to moja najlepsia kamoska.Vlastne to bola moja jedina ale najlepsia.A aj ja som bola jej jedina kamoska.Boli sme ako sestry.Jedneho dna vsak prisla do skoly velmi smutna.Ked som sa jej spytala co jej je povedala ze jej rodicia sa idu rozvadzat.A to preto lebo jej otec zacal pit a bit mamu.Jej mama to dala na sud ale neodsudili ho.Tak sa chce rozviest.Najprv s tym jej otec nesuhlasil ale napokon povedal ze dobre."Aj ked mamu bil,a opijal sa a nadaval aj mne,aj tak ho mam rada."Sima verila ze to vsetko nakoniec dobre dopadne a jej otec sa umudry,prestane pit a o5 sa k nim vrati.No nic take sa neudialo.Rozvodove konanie sa tahalo strasne dlho pretoze,hm ani neviem preco.Ale Simca stale verila.Po par mesiacoch Sima ochorela.Myslela som ze je to len chripka.No dlho nechodila do skoly,tak som isla za nou aj ked mi tam jej mama nechcela dovolit vstupit lebo zevraj nachladnem aj ja.Ale nakoniec ma pustila.Vosla som do izby a Sima v posteli bleda,opuchnute oci a nic nevladala.Sadla som si k nej a uz som vedela ze to nebude obycajna chripka.Spytala som sa ze co jej naozaj je."Nic,mam iba chripku"."Sima neverim ti.A pokedy mi nepovies co ti naozaj je,nepohnem sa odtialto.Sme kamosky uz strasne dlho,no tak hovor.""Mam,nador na mozgu."Pozerala som na nu a nevedela som urcit moje pocity.Nevedela som co povedat a tak zo mna vyslo."Jezisi Sima."Preco si mi nic nepovedala?""A naco?nepomohla by si mi a zbytocne by si sa trapila."Chytila som ju za ruku."A nemozu ta liecit alebo ti ho vyoperovat?""Nie je taky velky,ze nam ostava uz len cakat.""Cakat?a naco?""Na smrt.Teda na moju smrt.Lebo uz sa mi neda pomoct."Ale to vravia iba doktory,a vies ty uz toho navraveli.Ja im neverim.Ja stale dufam a nikdy neprestanem,ze vyzdraviem a budeme spolu zase chodit na nase sibnute nakupy.""Ano,urcite vyzdravies"povedala som aj ked som tomu sama neverila.Takto som k nej chodila kazdy den po skole a kazdy vikend vzdy rano.Takto to slo 3 mesiace.Simca stale verila ze vyzdravie.Ja nie.Ale chcela som tomu verit.Jedneho dna v sobotu sa zobudim.Mala som taky divny pocit v bruchu,ale myslela som ze je to len preto lebo som hladna.Sla som sa naranajkovat a potom som sa obliekala ze pojdem za Simcou.V tom zazvonil telefon."prosim"spytala som sa."Miska,den rano okolo 7 Simonka,zomrela."A rozplakala sa."Uz nemusis prist k nam,ale o par dni na pohreb."Ahoj".Nevedela som co mam robit.Aj ked mi povedala ze nemam chodit musela som.Preslo 10 mesiacov ale ja stale smutim.Ved akoby nie.Bolo by to zle keby som sa uz teraz tesila.


A viete co som mala na Sime najradsej?Ze az do poslednej chvile dufala.VZdy.Kazdy uz prestal dufat,len ona nie.Verila.A verila este v jedno.V naozajstnu lasku.Snivala o romantickej laske.O chalanovi ktory ju bude navzdy lubit.Ochranovat.Chcela zazit prvy bozk,prveho frajera.No nedockala sa toho.Ni