Basnicky.sk

Jedneho dna som bol v meste a cakal som na kamosa.Sadol som si na lavicku a cakal som.Vedla mna sedela baba ktora vyzerala velmi smutne.Jej oci boli plne slz.Nevedel som preco.Riasenka stekala spolu zo slzou po jej licach.Dost som sa hanbil spytat sa jej preco je smutna.Ale velmi ma to trapilo aj ked som ju v zivote nevidel.Nevedel som ci sa trapi pre smrt pribuzneho,ci ju opustil priatel,alebo je chora.Pozerala sa na holuby ktore vo velkom pocte lietaly okolo nej.No jej to nevadilo.Pozerala sa ja na ludi ktory prechadzali okolo nas.Potom sa zahladela na zem.Pozerala sa tam aspon 10 minut,bez jedineho mihnutia oci na nieco ine.Potom sa pozrela na mna.Asi jej vadilo ze na nu stale pozeram.Cakal som ze mi konecne nieco povie.No ona nic.Iba sa pozrela smutnymi uplakanymi ocami,utrela si slzu a zasa sklopila zrak.Zacala plakat este viac.Vytiahol som vreckovky a podal jej ich.Kamos stale nechodil.Tak som mu zavolal.Sice ma nenudilo tam sediet,pretoze som stale rozmyslal co ju moze trapit.Povedal mi ze za cvhilu je pri mne.O 2 minuty dosiel.Pozrel som posledny krat na nu,ved som vedel ze ju uz asi neuvidim.Pozrela na mna pohladom ktory bol sam o sebe cudny.Ako by hovoril"Aj ty odomna odchadzas".Konecne som aspon nieco pochopil.Je uplne sama.Asi ju kazdy opustil.Myslel som si,nevedel som.S kamosom so sa rozlucil lebo som ju nemohol nechat samu.Sadol som si a sedel.Pozeral som na nu ona chvilu pozerala na zem.Potom zodvihla zrak a pozerala sa na mna.Vratila mi vreckovi.Vstala a odchadzala.Ja som vedel ze ju nemozem nechat odist.Bezal som zanou."Nemozes odist."Pozrela na mna.Ale nic nepovedala."Ved pod somnou na zmrzku,alebo nieco."Pokrutila hlavou ze ano.Nevedel som preco nerozprava.Myslel som ze je taak smutna ze sa jej nechce rozpravat.Isli sme do cukrarne a ona stale nerozpravala.Iba jedla svoju zmrzlinu a pozerala bud na mna alebo von."Preco nic nehovoris?"Nechces sa somnou rozpravat?"Utekala prec.Nezastihol som ju.O par dni ked som sa znovu stretol s kamosom,spytal som sa ho na nu.Povedal ze to je jedno dievca ktore 2 mesiace dozadu stratilo rodicov.Nema nikoho.Ani babku ani dedka.Nikoho.A jej ujo,sa zevraj pohadal s jej otcom este ked boli mlady a odvtedy nikto o jeho bratovi nepocul.Napadlo ma ze moj oco sa pohadal s bratom este ked boli mlady.Utekal som domov spytat sa otca ci vie nieco o jeho bratovi.Otec aj s mamou sedeli v kuchyni a otec plakal.Preco?Az teraz mu povedali ze mu zomrel brat.Nemal mu to kto povedat az na jeho kamosa ktory prisiel s Anglicka a bol kamosom aj jeho brata cize mojho uja.Povedal som otcovi ci vedel ze ma dceru.Ano,vedel to.Chcel sa s nou stretnut ale moj ujo mu to nedovolil.Ked som mu povedal co sa stalo a ako sa teda veci maju,rozhodol sa ze si ju zoberie k nam domov.Bola to vlastne moja sesternica.Nikto nevedel kde je,kedze dom v ktorom byvali niekto predal a ona nan nemala pravo.Nemala nic.Byvala na ulici.Takze sme ju nemali ako najst.Po par mesiacoch idem po meste a na tej istej lavicke kde sedela predtym sedela aj teraz.Prisadol som si.Bola stale smutna,ved akoby nie.Zacal som jej rozpravat kto som,a vsetko o jej ujovi.Ona ma pocuvala a ked som skoncil,usmial som sa na nu.Po 1 krat sa jej usta pohli a usmiala sa aj ona na mna.Ale nic nepovedala.Spytal som sa ci tu bude aj zajtra o taktomto case,pretoze nechcela ist k nam domov,ked som sa jej spytal pokrutila hlavou ze bude.Na druhy den som dosiel tiez.Bola tam.Nic nepovedala a tentokrat ani ja.Nemal som co.Sedeli sme tam priblizne 2 hodiny.Spytal som sa jej este stale nechce ist k nam byvat.Zase iba prazdne pokrutenie hlavou ze nie.Rozlucili sme sa a odchadzal som."Dakujem"poevdala.Nevedel som ci sa mam cudovat ze prehovorila ale sa mam cudovat zaco dakuje."Zaco dakujes?"spytal som sa."Predsa zato,ze si mi daroval usmev.Nikto ani moji rodicia mi usmev nikdy nedali.Vzdy sa iba mracili.A ked som sa na nich usmialapovedali ze sa nemam usmievat lebo zivot je kruty a nikdy nie je dovod na usmev."Preto som sa odvtedy uz nikdy neusmiala a iba som plakala a bola smutna.""A preco si nerozpravala?""Pretoze som si velmi rada vymyslala rozpravky a potom som ich vzdy chcela povedat rodicom.Ty ma vzdy odbili slovami ze s takymi vecami nech sem nechodim,a nech uz nikdy nevymyslam rozpravky lebo zivot aj tak nikdy nie je rozpravka.Tak som ich zacala rozpravat svojmu jedinemu macikovi.Po par dnoch mi ho zobrali a spalili.Nemala som ich uz komu rozpravat.Tak somn prestala rozpraat.Niekedy ma rodicia bili zato,ze nerozpravam.Ale ja som sa zatala.Nemala som ich rada.Aspon som si to myslela.Ale teraz citim ze v hlbke srdca mi chybaju.""Neviem si predstavit takych ludi.Ale to co hovorili,nie je prawda.Zivot je ako rozpravka,musis sa prebojovat,a obcas to boli,ale koniec je vzdy stastny.A usmev?Vzdy je dovod na usmev.Ale to je jedno z najhorsich zakazani.UZ SA NIKDY NEZASMEJ!!!Ty ludia nevedia o co prichadzaju ked sa nebudu smiat."Potom mi porozpravala jednu zo svojich rozpravok a ja som jej povedal ze je velmi dobra,ved v skutocnosti aj bola.Rozhodla ze nakoniec bude u nas byvat.Zapisovala si rozpravky do jedneho zosita a ked ich bude mat vsteky aspon jednu nech ponukne vydavatelstvu a ja verim ze jej niektoru vydaju.