Basnicky.sk

Je piatok vecer. Pre mna smutny piatok. Prvy v novom roku, zaroven prvy v zmene mojho zivota.
Sedim tu, pozeram do prazdneho rohu, a stale uvazujem nad vsetkym co sa stalo. Nad tym vsetkym, co mi zmenilo zivot, co ma potesilo, co ma naplnalo kazdym dnom. Zrazu len lusk, vsekto padlo, bez vsekteho padlo to a niet navratu.
Mam plakat, mam smutit, mam ist za nim, co mam robit..? Mam zabudnut..
Vravi sa to lahko, skoda len, ze sa to neda, skuste vy zabdunut na cloveka, ktoreho lubite, lubili ste, s ktorym ste prezili krasne veci, skus te to vy. Vravi sa to strasne lahko, aj ja soms i to zazila, skoda len, ze som prave ja sa zalubila.
Stalo sa vsekto tak nahle, tak necakane, vlastne, skoda, ze sa to aj stalo. Vsekto tak rychlo odislo zo sveta, vsetky tie okamihy, tie pocity...Boli to.. Boli ma otvaranie oci, dychanie, boli ma aj usmiat sa. Mna.
Kamrati su zufali, nesmeejm sa, nezijem, nemam chut sa bavit, co z toho. Zachvilku zacne skola, nemam naladu tavrit sa ako je vsekto v pohode a pri tom vlastn, vsekto je tak zle... Nemam naladu, nemam chut, nechcem ZIT.... Muselo to prist az do takehoto razu, ze ma mrzi zivot, ze ma mrzi to co som urobila, ze ma mrzi, ze som ho niekedy stretla, pobozkala..??
-ja som Matej...
A tak to zacalo. Stretavli sme sa dvakrat do tyzdna, po skole, cez prazdniny a na nete sme prepisali hodiny. Piatky boli nase.
Bolo nam krasne, az do casu, ked sme sa nevideli, nemali si co povedat. Oktober, cas zberu, cas krasneho-sycgraveho pocasia. Stretvali sme sa vzdy po skole, na nete a piatky. Bol krasny, jeho usmev ma naplnal celu aka som bola. Stalo sa to vtedy... Na nete, vecer...
-Mato, este stale ta lubim...
A od toho osudneho dna sa trapim. Trapim sa tym, ze ho lubim a lubil aj on mna, no skoncilo to skorej ako malo moznost zacat, boli ma to, ze sa na mna pozera, ze pride pozdravi...
Bol silvester, ja som pomaly zabudala, skoda len, ze znova prisiel a pozeral sa mi do oci, bez slov. Ale preco..? Spravila som nieco...? Nechcela som to odolavala som, no nedoakzala som to, mozem si az to sama. Odisla som prec, len koli nemu, a on to vie.
Od vtedy ubehli styry dni, nevieme o sebe, ignorujeme sa vsekto co sa len zda.
Zabudam, zijem v realite, skoda len, ze Matej je moja minulost a bohuzial aj pritomnost. Nevie pochopit, ze ho lubim, ze ho mam rada, nic s tym nemoze urobit, ale ja ano. Zabudnem, skoncim to, nebudeme sa stretavat.
Vsekto ma tak strasne boli, je to so mnou zle, nebavi ma to, nechce sa mi, proste som sklamana, neviem co mam robit...
Plakat? Kricat? Smiat sa na silu? Bezat? SMrt? Laska?
Mozno mi niekto raz odpovie...