Basnicky.sk

Sedela na kraji mora, na malej skale a nohu mala ponorenú vo vode. Slnko bolo vysoko a pohľad na hladinu ju upokojoval. Nechala sa unášať vlastnými myšlienkami. Premýšľala nad svojím životom. Ako sa všetko rýchlo zmení. Počula výskot detí a pozrela sa smerom odkiaľ prichádzal. Boli to jej deti a hrali sa s mužom, ktorému dala v živote šancu, aj keď už vôbec nedúfala v kúsok šťastia. Ďalej od nich ležal na slniečku mladý muž, je to jej syn. Začala spomínať. Bolo to dávno, vydala sa mladá. Boli šťastní, mali všetko čo ku šťastiu potrebovali. Ich radosť sa zväčšila, keď sa dozvedeli, že budú traja. Mysleli si, že sú najšťastnejší ľudia na svete. Ich šťastie však netrvalo dlho. Krutá správa, že on má nádor v hlave zmarila všetky plány. Veľmi chceli veriť, že bude všetko dobre. Malý sa narodil, ale šťastie zakrátko vystriedal žiaľ. Keď mal malý 10 mesiacov, muž zomrel. Zostala sama so synom. Nevedela, čo bude ďalej, ako žiť. Musela, syn ju potreboval. Pozbierala všetky sily a musela začať odznova. Na všetko sama. Na radosť i starosť. Nemala sa s kým podeliť o synove prvé krôčky, prvé slová. Povedala si, že už zostane sama, už nechce stratiť milovaného človeka. Denne sa presviedčala, že sa opatí žiť pre syna, ktorý ju veľmi potrebuje. Žije vlastne za dvoch. Potom sa rozhodla, že sa konečne po piatich rokoch vyberú na dovolenku. Ona a jej syn. Cestovali k moru. Cesta bola dlhá, ale vlastne ju ani veľmi nevnímala. Pri mori si našli miesto ďalej od ľudí, chcela byť sama so svojimi myšlienkami. Uzavrela sa do seba a žila vlastne len pre syna. Mali krásne miesto osamote. Malý sa hral a ona pozorovala more a slnko a nádheru okolo. Konečne si oddýchla. Zmena im obom prospeje. V tom ju z myšlienok vyrušil niečí hlas. „Smiem si k vám prisadnúť?“ –spýtal sa. Zdvihla pohľad a pozrela sa smerom odkiaľ hlas prišiel. Nemala v očiach radosť, že ju vyrušil. Bol to mladý muž. Nezamýšľala sa, či sa jej páči, iba nie veľmi príjemne odpovedala, že miesta je tu dosť. Viac času mu nechcela venovať. Zložil sa pri nich a chcel začať rozhovor. Prihováral sa, ale ona veľmi nepočúvala. Videl, že nemá záujem, ale nevzdával sa. „Viete, ja vás už pozorujem celé tri dni, čo sme tu. Ste nejaká smutná.“ Neodpovedala. Vstal a šiel za malým. Začal sa s ním baviť a stavali spolu v piesku nejaké hradby. Nechala ich. Videla, že malý bol šťastný. Uvedomila si ako veľmi chýba otec aj jemu. Navečer sa vracali do hotela a on šiel s nimi. Prihovorila sa mu za to, že strávil popoludnie s jej synom. „Ja som nevedela, že ste prišli s nami.“ Rozvravel sa, že ju zbadal už v autobuse a zaujalo ho aká je smutná a zamyslená. Nevysvetlila, nechala hodenú myšlienku nedopovedanú. Na ďalší deň si ich našiel znova, už predpoludním. Zasa im robil spoločnosť. Popoludní ich pozval na zmrzlinu. Zapáčilo sa jej to. Videla, že aj malý ožil. „Veď sme na dovolenke, tak prečo nie?“-pomyslela si. Po niekoľkých dňoch si musela uznať, že sa jej začína páčiť. Zobúdzal sa v nej cit, o ktorom si myslela, že už nikdy nebude poznať. Raz večer zaklopal na dvere. Malý už spal. Priniesol víno. Nechcela, aby šiel ďalej, ale presvedčil ju. Rozprávali sa dlho do noci. Povedala mu svoj život. On sa rozvravel tiež. Vraj tiež mal lásku, ale krátko pred svadbou si našla niekoho, kto ju lepšie zabezpečil a dala prednosť jemu. A tak zostal sám. Už je to rok. Prišiel si tiež k moru uložiť myšlienky a spomienky. A ona mu padla do oka už cestou. Neodolal. Vravel, že dúfa, že ho neodmietne a skúsi šťastie s ním. Nevedela, čo má na to povedať. „Možno, niekedy, neviem.“-bola jej odpoveď. Nadránom odišiel a ona nemohla zaspať do rána. Na druhý deň bola zo všetkého zmätená. Znovu prišiel za nimi. Šiel s nimi aj večer a sľúbil malému, že ho uloží spať. Pre neho to bol veľký zážitok a prosil mamu. Dovolila. Keď malý zaspal, prišiel za ňou. Bola zmätená, ale nebránila sa ničomu. Ráno sa zobudial vedľa niekoho, komu dala šancu vstúpiť do jej života. Po piatich rokoch začala poznávať znovu lásku. Cestovali domov spolu. Zistila, že je to krásne, keď sa má s kým porozprávať a podeliť sa o pocity. Skúsili žiť spolu.
Teraz sú spolu 15 rokov, z malého chlapca je mladý muž a majú aj dve svoje deti. Pre syna bude vždy ako otec, s ktorým si vždy dobre rozumel. Pozrela do diaľky a spokojne si vydýchla. Urobila dobre, že mu dala šancu. Z myšlienok ju prebral jeho hlas. Podišiel k nej so slovami:“ Poď za nami, deti chcú, aby si bola s nami. Ideme do vody, poď.“ Usmiala sa a išla za nimi. Je šťastná, že má rodinu o akej vždy snívala. Má niekoho o koho sa už roky môže oprieť. Sú spolu šťastní. Nie vždy svieti slnko, ale vždy platí jedno, že žiadna kaša nie je taká horúca aká sa navarí. Je to tak. Vášne ochladnú a vždy sa na všetko dá nájsť riešenie. Keď obaja chcú.