Basnicky.sk

Tmavá miestnosť baladických obrázkov,
zvädnutá ruža položená na skrinke...

Kde som?

Nič nevidím, počuť len hodiny
tik-tak, tik-tak...
Ležím zahrdúsená pod perinou
v akejsi komnate.
So slzami v očiach,
s plyšovým macíkom v náručí,
s vlhkou vreckovkou v ruke...
Hľadím do neznáma,
do prázdnej steny,
možno na pavúka,
čo spať mi bráni.
Len pomaly dýcham
a kráčam v minulosti,
čo bolo, ten dávny
krásny sen.
A nemám nič.
Nemám slov, čo do košíka
matke dám. Už nemám most,
ktorý veril v nás.
Spadol...utopil sa v čiernom oceáne.
V oceáne mojich sĺz,
čo potajomky sídlia v byte tvojho
vábivého srdca.
A spievajú v zbore, vraj radostná
opera. Len márna snaha...
Chýba mi...
To silné vrúcne objatie, čo dokáže
vyčariť úsmev v každej chvíli.
Objatie, čo ako nádej
darujú mi víly.
Tvoje objatie.
Vlastne...TY
Prosím, príď. Hviezdy ti ukážu cestu,
tá ťa ku mne zavedie...
Už ďalej nemôžem.
Dusia ma idilické city
a možno malá pravda.

Kto som?

Zostal si mi len ty.
Kúsok láskavej nádeje.
Tak mi daj odpoveď.
Hoci aj z krabice plnej prachu...
Príď a prines mi pohár vody.
Alebo, vodu ani nemusíš nosiť...

...stačí, ak prídeš.

Lebo mojou jedinou nádejou si ty...
Príď a ja opäť vložím moje srdce
do tvojich dlaní...