Basnicky.sk

Ako obvykle som šiel z práce večer. Svetlá lámp mi svietili na cestu .Prechádzal som ulicou Červenej armády .Široko , ďaleko nebolo ani živej duše Zrazu sa ma zmocnil čudný pocit. Akoby ma niekto sledoval. Pridal som do kroku a zaradil druhý rýchlostný stupeň mojej nožnej prevodovky. Ulica ústila do podchodu.

„Tak" pomyslel som si , „Tento úsek bude kritický!" Šiel som poklusom.

Keď som schádzal dolu schodmi ,začul som za mnou silnejúci dupot .Konečne som nabral odvahu ,obzrel som sa .V tme zastal tmavý tieň.

„Čo je to za úchylaka?" pomyslel som si a pokračoval ďalej. Ocitol som sa v s podchode, na zemi sa váľala fľaša od vodky , vietor po zemi rozfúkal staré noviny ktoré bezdomovci používali namiesto prikrývky. Môj pocit neistoty stále rástol, dal som sa radšej do behu.

„Stoj!" zakričal niečí hlas . Zrýchlil som ,neobzrel som sa len zdolával jeden schod za druhým.

„Stoj lebo strelím !" zreval znovu muž. Vtedy som skamenel ,pomaly som sa otáčal. Asi desať metrov odo mňa stál vysoký , zavalitý chlap .Bol oblečený v dlhom plášti , na hlave sa mu vynímal starý slamený klobúk. V ústach mu svietila horiaca cigareta z tváre mu sršali plamene hnevu.

Muž podišiel ku mne v ruke držal kalašnikov.

„Pomaly kráčaj predo mnou, a žiadne podrazy ,rozumel si !"

Prikývol som. Pomalými krokmi sme vyšli z podchodu na ulicu. Tam už čakala zaparkovaný tmavá, ošarpaná dodávka. Vodič stál vonku a čakal .

„Čo so mnou zamýšľate!" spýtal som sa neisto.

„Buď ticho a nastúp !" prikázal mi chlap.

Medzitým niečo pošepkal vodičovi. Vliezol som poslušne do starej dodávky .Muž v klobúku si sadol vedľa mňa , samopalom na mňa neustále mieril.

Stará dodávka sa konečne pohla za kvílivého zvuku pneumatík sme opustili mesto. Prešli sme bočnými ulicami ,až sme sa dostali na hlinenú, poľnú cestu. Od strachu som sa roztriasol.

„Len kľud chlape , nejako to prežiješ ."vravel som si v duchu .

Nepomáhalo. Myšlienka na smrť mi stále rotovala v hlave. Hrýzol som si spodnú peru a tuho premýšľal ako sa dostať s tejto prekérnej situácie. Nestihol som dokončiť myšlienku , v tom auto zastavilo.

„Vystupovať,!" zavelil chlap.

Vystúpil som z dodávky .Ocitli sme sa v nejakom starom kameňolome .Z tmy sa na mňa škeril starý pokazený žeriav .Pôsobil priam hrôzostrašne. Všade sa povaľovalo staré , železné haraburdie , naokolo ležali kopy kameňa a štrku .Pod svitom mesiaca som uvidel skalu obopínajúcu celé údolie. Na konci lomu stála stará strážna veža.

„Choď dnu ,niekto sa chce s tebou rozprávať!" zasipel chlap.

Stále som nechápal ,poslúchol som však muža a vstúpil do vnútra. Drevená dlážka prezrádzala že lom bol dávno odstavený ,všade boli nánosy prachu akoby tam roky nevstúpila ľudská noha. Pri stene stál vyrezávaný písací stôl s dvomi stoličkami. Z chodby vystúpil elegantný muž oblečený v čiernom fraku , husté čierne fúzy zakrývali jeho nevýrazné ústa.

„Som Alexander Sorokin, poznáte ma?" spýtal sa elegán.

Chvíľu som váhal to meno mi niečo vravelo, zrazu mi svitlo čítal som o ňom predsa v novinách.

„Vy ste ten daňový podvodník!" odvetil som.

„Presne tak , a vy ste ten čo mi robí problémy!"

„Ja ?" spýtal som sa udivene.

„Áno vy , ste predsa pán Savčenko? "

„To súhlasí ." prikývol som.

„Vy ste ten nepodplatiteľný kontrolór , čo odhalil môj dokonalý daňový podvod!"

„Asi ste si ma zmýlili , ja som obyčajný účtovník!" bránil som sa.

„Ste Sergej Savčenko?" spýtal sa ma muž nervóznym hlasom.

„To teda nie , ja som Valerij Savčenko!"

„Čože , Vasiľ poď sem , koho si to priviedol!" zakričal elegán.

Do dverí vkročil muž so slameným klobúkom. Škaredo sa na mňa pozrel .

„Máte s ním nejaké problémy pán Sorokin?"

„Vraví že je niekto iný , vytlč to z neho!"

Silák pristúpil ku mne a takú mi zavesil že som skoro spadol na zem . Z rozťatej pery sa mi valila krv. Schúlil som sa a čakal čo bude.

„Tak čo s ním mám urobiť?" spýtal sa muž v klobúku.

„Zbav sa ho !" prikázal Sorokin.

Vasiľ vytiahol kaľašnikov a namieril ho na mňa.

„Poďme von odtiaľto !" zreval.

Vyšli sme von .Vasiľ na mňa stále mieril.

„Urob päť krokov dopredu a otoč sa !" prikázal mi.

Od strachu som ani nedýchal v tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal. Zavrel som oči a čakal . V tom niekto zakričal .

„Odhoď zbraň ,polícia!"

Vtedy som otvoril oči .Muž v klobúku zložil zbraň. Z tmy sa vynorili policajti zo psami.

„Ste v poriadku ?"spýtal sa kapitán.

Prikývol som .

„Rýchlo tam je Sorokin , nesmie nám ujsť!" kričal policajt. Všetci vytvorili líniu a začali ho prenasledovať. Dal na útek .

„Stojte lebo strelím!" Sorokin nezastavil len slepo bežal.

„Páľte !" prikázal kapitán.

„Bang, bang , bang !" tmou zahrmeli výstrely.

„Tak a tie peniaze si už neužiješ!" pomyslel som si a nastúpil do policajného auta.