Basnicky.sk

Michal sa pozrel na hodinky. 18:00. Bol 24. december, on bol sám. Sám vo svojom byte, ako každé Vianoce od 18 rokov. Zrazu ho pochytil pocit stiesnenosti z tých štyroch stien. Cítil sa stlačený, zabudnutý, len akýmsi bezvýznamným elementom davu. Spomenul si na svojich priateľov. Naozaj to boli priatelia? Nie. Skutočných priateľov nemal, no bolo paradoxné, ako všetci tvrdili, že je to skvelý chalan. Od kedy si jeho najlepší kamarát našiel priateľku, dokázal s Michalom prežívať akurát tak radosť. A ostatný na neho kašľali. Nedokázal sa nikomu zdôveriť, a keď aj tak urobil, každý ho ubezpečoval, že to tak nie je. Ventiloval sa preto do svojich básní. Čo rodičia? Tí ho poslali preč z domu, keď zistili, že z ich syna nebude právnik ani lekár, ako si to vysnívali. A Michal bol príliš hrdý a tvrdohlavý na to, aby sa im podvolil. Odsťahoval sa, našiel si prácu a každý večer hľadel na hviezdy, písal a sníval o tom, že raz bude slávny spisovateľ. Vianoce vlastne ignoroval, podľa neho boli príliš komerčné. Len o darčekoch. Bral ich ako každý iný deň, keď mal voľno. Alebo nie? Možno. Lebo dnešok ho donútil rozmýšľať, prečo je tu sám, v deň keď majú byť všetci šťastný(ako to hlásili reklamy už asi od septembra). Nezniesol už ten tlak štyroch stien, vzal si bundu, šál a vybehol do noci. Bol zahĺbený do svojich myšlienok, dokonca ho ani neiritovala Vianočná výzdoba mesta ako obyčajne. Vianoce už pre neho nemali také čaro ako v detstve. S otcom ozdobovali obrovský vianočný stromček, po dome rozvoniavala mamina kapustnica – ožiaril ho reflektor auta idúceho oproti nemu, zastalo, vodič niečo zakričal a Michal prebehol na druhú stranu cesty – po štedrovečernej večeri sa ozvalo zvonenie a on sa rozbehol do obývačky kde uvidel vysvietený stromček a pod ním darčeky – ešte veril na Ježiška – možno Vianočné klišé, ale bol šťastný. Vtedy si ani nemyslel, že o dvadsať rokov sa bude sám túlať nočným mestom. Sadol si na lavičku v parku, v očiach ho štípali slzy a chladný nočný vzduch. Rozmýšľal, čím je. cítil sa ako najväčšia špina. Ubíjala ho tá strašná samota. Kvázi priateľské vzťahy s kolegami a s ľuďmi, ktorí sa vyhlasovali za jeho priateľov boli založené na klamstvách. Stále im klamal – o svojom živote, rodine, vymýšľal si priateľov, o akých vždy sníval. Zamotával sa stále viac do svojich vlastných sietí. Nechcel im klamať, no sám nevedel, prečo to robí. Ale nemohol im ani povedať pravdu, lebo by u nich klesol. Vedel, že to nie sú jeho priatelia, v skutočnosti boli chvíle, v ktorých ich dokonca nenávidel, no aj tak boli dôležití, mal aspoň pocit, že niekam patrí, aj niekde inde ako do svojho vymysleného sveta. Tento život ho nebavil. Viackrát to už chcel skončiť, no nikdy nenazbieral dosť odvahy. Bol slaboch. Nenávidel sám seba za to, aký bol. Ťažký introvert. Nedokázal normálne komunikovať s ľuďmi – aspoň on si to myslel. Chýbal mu v živote niekto, komu by mohol veriť, komu by sa dokázal zveriť so svojimi pocitmi, niekto kto by ho mal rád, aj bez klamstiev. Bez klamstiev, lebo zistil, že aj tých pár ľudí ho prestáva mať rado. Konečne prišiel na to, že klamať nemá zmysel. Jeho najlepší priateľ, ktorý ním už vlastne nebol, si myslel, že Michal mu závidí jeho šťastie. Akoby si neuvedomoval, že keď je človek skrachovanec, nemusí automaticky ničiť aj šťastie ostatných a závidieť. Aj keď je pravda, že Michal závidel, dokonca ho dokázali vyviesť z miery šťastní ľudia. Proste nechápal, ako môže byť niekto ne tomto svete šťastný. Možno bol egoista, ľutoval sa a videl len seba. Keby si tento fakt uvedomoval, nenávidel by sa ešte viac. Zrazu zatúžil byť vo svojom byte, ktorý nenávidel, vo svojej posteli, ktorú nenávidel, vlastne nenávidel celý tento svet. Cestou domov si ešte spomenul na svoje lásky. V každej z nich videl zmysel života. Za celý jeho život boli len tri. Tá prvá ho len klamala, tak sa s ňou rozišiel. Potom mu to ale bolo ľúto, tak sa k nej znova vrátil, no nebolo to také ako si predstavoval. Nakoniec ho opustila a odišla do zahraničia. Znenávidel ju. Spočiatku nechápal prečo, no uvedomil si, že je taký istý klamár ako ona, pochopil. Druhú spoznal cez internet. Dlho bol do nej zamilovaný, zistil, že je to jeho kolegyňa, povedal jej o svojich citoch a ona ho odmietla. Znenávidel aj ju, a tiež to nechápal. Keď on sám takto pošliapal city jednej dievčiny, bolo mu to jasné. No a tretia bola jeho životná láska, stále to tak cítil, aj keď ho už opustila. Tiež sa spoznali cez internet, no ona bývala o 200 km ďalej a toto videla ako prekážku v ich vzťahu. Bola jediným človekom, ktorého mal rád. Síce sa kvôli nej strašne trápil, no bol šťastný, že vie, že dokáže mať rád. V tejto oblasti o sebe pochyboval rovnako ako vo všetkom ostatnom. Prišiel domov – svoj byt nazýval domovom, aj keď to tak necítil – ľahol si do postele, pritúlil sa k vankúšu a s menom svojej lásky na perách zaspal. No ešte predtým sa v jeho mysli ozval hlások: „Michal, o rok si to zopakujeme znova, možno sa do vtedy znenávidíš ešte viac.“ A Michal pochopil, že jeho nenávidený život naozaj nemá zmysel, aj keď sa ho tak veľmi snažil nájsť. Vedel, že nikdy nebude slávny, veď pre mnohých bol posledným krokom krok z mosta do prázdna.