Basnicky.sk

Básnici, oči zaslzené čistým pohľadom,
z ktorých skoro im bol vzaný detský jas.
Srdcia poranené životným zápasom,
no silné na to, aby bojovali zas.

Básnici, spoznáš ich podľa očí.
Z dušou plnou nadpozemských klenotov.
Že málo tým strápeným srdciam k šťastiu stačí,
oblklopení ľuďmi, no predsa trpkou samotou.

Básnici, krehké plamienky sviec,
čo zapálené boli pre svetlo v tme.
Osud im nadelil ťažké veci niesť.
Najkrajsie perly na šírom morskom dne.

Priezračné studne, čo sčítavajú ľudské hriechy,
a zdajú sa čudní nám úbohým.
Zranené duše čo počujú spev rieky,
ktorá tečie dolu údolím.

Básnici pod ochranou neba,
prebúdzajú sa a zaspávajú nám.
S krížom v duši obdivujú krásu sveta,
len oni vidia čaro slnečných rán.

...Ľudia prechádzajú životom čo žijú,
a každí sny si sníva iné.
No v srdciach básnikov čo boli sú i prídu,
len jeden sen, sen lásky žije.

Len milovať chcú bez zbytočných zmatkov,
po láske túžia a snívajú.
Pre lásku, pre ňu dávajú všetko,
a všetkého pre ňu sa vzdávajú.

O láske nádhernej a dokonalej,
každý básnik tento jeden sen si ticho sní.
No osud už tak nariadil to básnickej duši malej,
že ten sen, nikdy sa im nesplní.

Tie smutné srdcia malých anjelov,
dokážu milovať jak nikto iný.
Milujú srdcom s ranou bolestnou,
o láske a milovaní píšu rými.

Báseň, tam nemusia si hľadať skrýše,
je záchranou z ich tichých výkrikov,
a rým je pre nich snáď i vykúpením duše,
z krutého otroctva pocitov.

Vedia nenávidieť a zároveň milovať,
a z tváre úsmev sa im nestráca.
Lebo tvár musí sa im vedieť smiať,
aj keď srdce krváca.

Vedia plakať a zároveň šťastní byť.
Hoc žijú na zemi, srdce im v oblakoch lieta.
Tak nechajme ich my úbohí žiť,
veď básnici niesú z tohto sveta...