Basnicky.sk

Včera som bol v Brne hosťovať v jednom zbore. Odišiel som odtiaľ večer o jedenástej a do Blavy som docestoval o jednej ráno. Keď som zistil, že mi ušiel autobus nočnej dopravy, uvedomil som si, že ma čaká taká drobná prechádzka z nív na gardu.
Trvalo mi to asi hodinu a skoro ma pritom šľaktrafil.
Cez deň sa mi blava hnusí, ale v noci je to ešte horšie. Cez deň mi vadí ten betón a hluk vychádzajúci zpomedzi neho. V noci je strašné to, že je všade betón a úplné ticho, len kde-tu sa ozve nejaký zatúlaný pes, či opitý bezdomovec. Sem-tam tesne nad cestou letí auto 160-kou.
Ideš, ani nedýchaš, aby si zachytil aj ten najslabší zvuk signalizujúci nebezpečenstvo, zrazu sa spoza teba vyrúti šialenec na audíne, zarachotí, omráči ťa a už ho niet - ako silný smradľavý prd.
Ostávaš na tri sekundy v šoku a v pohybe s kŕčom nebojácnosti v každom svale na tele a striasa ťa od zimy.
Zo stromu pri absolútnom tichu meter pred teba padne zo stromu sprostá mačka, zamraučí a zmizne preč, teba ide šľak trafiť a premáhaš sa ako sa len dá, aby si sa nemusel obzrieť dozadu, či za tebou niekto nie je.
Nevydržíš, obzrieš sa, si spokojný, no len čo sa otočíš späť dopredu, meter pred tebou stojí chlap v čiernom kabáte, s kapucňou na hlave a pýta sa ťa, či nechceš kúpiť devinu s tlmičom za trojku. Povieš, že nie, nepos.rieš sa len vďaka tomu, že ho.no zo strachu nevylezie von, pridáš do kroku, po päťdesiatich metroch sa obzrieš zase a vidíš, že ten blbec ide za tebou. Pridáš ešte viac a nahováraš si, že sa nič nedeje. Po ďalších sto metroch ti konečne začne biť srdce a dívaš sa čo najďalej pred seba, aby si v tej diaľke zbadal nebezpečenstvo čo najskôr a mohol si sa mu vyhnúť. Ozve sa rana, pos.rieš sa, dostaneš štikútku, skryješ sa za najbližší krík a vidíš, ako chlap s devinou leží na zemi. Zastaví pri ňom čierny mercedes, z neho vystúpia traja zamaskovaní, naložia mŕtvolu do kufra, zapištia gumy a auto zmizne v tme. Cítiš, ako ťa produkt strachu príjemne, no lepkavo, hreje na zadku, vieš, že musíš ísť spať, no nevieš sa ani pohnúť. Keď si si istý, že ťa nikto nevidí, vystrelíš z kríkov ako raketa a bežíš ako platený. Po dvadsiatich metroch sa zastavíš a zistíš, že utekáš opačným smerom, trasie sa ti sánka, dýchaš ako pri pôrode, parí sa ti z úst, z hlavy, zo zadku, ideš stále rýchlejšie a keď konečne dorazíš k cieľu, zistíš, že je zatvorený a musíš čakať trištvrte hodinu, kým ho otvoria ty budeš môcť pos.atý vojsť dnu...

A ešte sa ma niekto bude pýtať, že čo sa mi nepáči na Bratislave...