Stále lúštím ten kod
nás odichvoch
nech láska pre nás nie je už len chyba, ktorú sme spravili kedysi obidvaja
nech v nás pomaly doznieva
nech je liečivá
nech mi zahojí rany
nech mi prinesie úsmev
i slzy
to už k láske akosi patrí
aj smútok
krásnych nežných slov
keď nemôžem práve s Tebou
som ako motýľ v zajatí
keď so mnou dnes nie si
som ako motýľ , čo bezmocne krídlami
vhá sa stále do planeňa
sama nevie
prečo a čo to vlastne znamená
stále znova a znova sa vrhám na do plameňa
nevyslim na to ,
že ma to spáliť nôže
túžim sa vyzliecť z vlastnej kože
ešte netúšim čo mi to prinesie
čo mi to zoberie
risknem to
chcem to
aby som mohla lietať znova
aby som lásku nestratila
aj keď ,viem že zraní ma
no veľmi pre mňa znanená
želám si jediné aby bola skutočná
aby ma rozosmiala
keď mi bude smutno
i keď nie
i keď budem citiť neuveriteľne šťastie, ktoré vo mne
dňom i nocou pomaly rastie
dúfam , že si ma raz nájde
ticho sa mi pripomenie .
Dátum vloženia 12. 7. 2005 23:30janka
Zaklínanie duše
Básnička je vložená v kategórii Zaľúbené
Počet zobrazení básne 2214
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Odoberať RSS kanál tohto autora
Uložit a zdieľať
Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti