Basnicky.sk

Strácame hranice fantázie
Svet sa nám rozpadá na tisíc z jednej noci
Utápaš hlúposť v čiernej káve
Topíš sa sám a bez pomoci...

Chvátame stále za všetkým novým
Poznať a mať čo najviac hmoty
Ukrývaš svetlá bielej noci
do perín a do samoty.

Mávame hlúpy pocit viny
Niečo sa každý deň v nás znova zlomí
Len v ušiach nám stále duto zneje
výstražný dupot splašených koní...

Kreslíme všetko na ružovo
Cítime, ale stále menej
A každý pocit zrkadlí sa vždy nanovo
v pozlátke dávno zahodenej.

Skúšame znova vzlietnuť hore
Cez oceľové konštrukcie
Dokázať celej zemskej kôre,
že v nás ešte niečo žije.

Hádame rébusy dávno poskladané
Tvoríme bludiská vo vlastnej duši
Mám svoje telo strašne zanedbané
a dlhé roky neumyté uši...

Plačeme nad svojím trpkým údelom
a pritom sa nám tak "dobre" žije.
No stále nás mrazí krutý pocit,
že strácame hranice fantázie...