Basnicky.sk

koľkokrát sa zdá že slnku nik neprikáže
aby zapadlo, často zdá sa, že jeho krása
vydrží.
neskôr však tisíc prietrží, mrakov a nocí
sĺz a mrazy, na zem to slnko len tak zrazí
ich sila, sila sĺz a dažďov, vetrov akoby boli vraždou.
mnohoráz máme úsmev v tvárach, potom hneď rany
zrazia ho, rany čo mrazia smiech na márach
kamsi ukradnú, pochovajú
nádeje s nami často hrajú hru podivnú a záhadnú
baví ich stavať vzdušné zámky, hneď potom tvár zas bezradnú
zúfalú, keď tie zámky zvalí osud, čo hádže do tvárí skaly
krv, rany čo sa nezhoja. prv než nás vrhnú do boja
vezmú nám zbrane, kašľať na ne. netreba dať ich nám, sme nemohúci
k múru ako terč hádam súci...
bojovníci čo hlavy sklonia znova. zas príde búrka. a zas nová
splnenia prianí márne čakáme, aj tak sa zasa vzdáme.