Basnicky.sk

Nemo hľadím na učiteľku, ktorá niečo pre mňa nie celkom pochopiteľné vraví pred tabuľou. Inokedy by som sa ako tak snažila pochopiť aj ceľkom nezmyseľné príklady a vzorce, avšak dnes som bola akási mimo. Zahľadela som sa von oknom. Pozorovala som ľudí. Akúsi staršiu pani, ako pomaly kráča po chodníku, asi na prechádzku, alebo do obchodu. Pána zo psom, ktorý sa kdesi ponáhľal a skuinku detí, ktorým skončila škola skôr. Každý má nejakú povinnosť, a či zábavu. Aké to bude o nejakých desať rokov so mňou? budem mať vlastné deti? Manžela, ktorý je pre mňa dnes úplne cudzí človek? Osud je čosi zvláštne. Ten asi ťažko zmením, aj keď si myslím, že ho mením každým svojim rozhodnutím. Nie, tak to nie je, to osud vydáva tie rozhodnutia. A my sme len jeho divadelné bábky. Na nedaľeký strom si sadol vrabec. Malý, nevinný, hlúpy vrabec. Avšak niečim ma zaujal. Bol voľný. Nemal toľko, omedzení, ako my, ľudia. On si len lietal po svete, každý rok mal novú rodinu. Mohol robiť čo len chcel. Avšak, myslím, že si to zaslúžil. Pomaly som začala chápať život tohto jednoduchého vrabca, aj on mal kopu starostí, a jeho život bol podstatne kratší ako ten náš. Treba sa zmieriť s tým čo máme. "Kačena, zopakuješ mi čo som vravela?" ohlásila ma učiteľka. "hmmmm" pozrela som sa na bezradným výrazom. Pochopila...