Basnicky.sk

„Konečne sa to podarilo“ pomysleli si, keď im schválili adopciu.
Po nekonečných návštevách sociálnych pracovníčok .Nudnom vyplňovaní formulárov .
Dostali konečne kladnú odpoveď.
„Spĺňate ako rodina všetky podmienky adopcie a týmto vám zverujeme ročné dievčatko“.
Dali jej meno Žofia aj keď sa vlastne volala Sylvia.
Bola drobnučká .Jej riedke blonďavé vlásky žiarili ako malé slniečko .Iné deti v jej veku už pomaly behali .
Ona sa pohybovala štvornožky ako malé psíča. Bolo to spôsobené jej traumatizujúcim zážitkom.
Žofia bola jediný človek ktorý prežil komplikovanú autonehodu.
Osud sa s ňou kruto zahral. Jej rodičia zahynuli.
Zachránila sa vďaka maminej obetavosti ktorá ju telom zakryla, vyviazla bez vážnych zranení.
Mala zrazu nový domov. Nádherná detská izba naplnená množstvom hračiek predznamenávala silné sociálne zázemie .Domáci pán pracoval ako programátor a jeho manželka ako učiteľka . Boli to štyridsiatnici .Po troch pokusoch o umelé oplodnenie sa napokon rozhodli pre adopciu. Ich život bol prázdny .Muž trávil veľa času za počítačom riešiac pracovné veci .Žena bola pohltená opravovaním slohových úloh a diktátov , bola slovenčinárka. Tak veľmi túžila učiť svoje vlastné dieťa. Teraz dostala šancu.
Malá bola veľmi vnímavá .
Keď dovŕšila šesť rokov rodičia ju zobrali na prvú dovolenku do Vysokých tatier. Bola zima zjazdovky plné snehu , ideálne podmienky na snežné radovánky.
Muž sa podujal naučiť svoju dcérku lyžovať. Požičali teda lyžiarsku výstroj a vybrali sa na štrbské pleso. Ľudia boli všade svahy preplnené. Napriek tomu pomaly vyšliapali na kopec .Začal malú učiť čo to je pluh ,ako treba brzdiť....Pozorne ho sledovala ale aj tak neustále padala .Poslal ju preto pešo nazad ,že on sa spustí z vrcholu. Rozbehol sa. Na zľadovatelom snehu chytil nejaký zvláštny balanc .Stratil rovnováhu , po hrozivom páde sa zastavil až pod kopcom .Nehybne zostal ležať .Vrtuľník ho transportoval do popradskej nemocnice .
Mal komplikovanú zlomeninu panvy. Diagnóza znela nikdy viac nebude chodiť . Zrútil sa. Zostal pripútaný na invalidný vozík. Žena sa tomu nepoddala starala sa o malú aj manžela. Ten postupne psychicky chradol .Začal navštevovať psychológov a keď už ani to nezaberalo bol umiestnený do sanatória .Žofia mala desať rokov žila len s mamou. Vtedy sa s ňou osud zahral druhý krát. Matke pri bežnej lekárskej prehliadke objavili nález. Nepravidelná srdečná arytmia. Neuvedomovala si aký stres prežívala v škole a nedokázala sa vyrovnať z mužovou chorobou. Srdce dostávalo zabrať , jej stav sa zhoršoval. Začala mať neustále závrate, často omdlievala. Lekári jej dali jedinú šancu operáciu.
Súhlasila ,Nechcela opustiť svoje dieťa .Za žiadnu cenu nemohla dovoliť aby šla malá do detského domova.
„ Život je neúprosný!“ skonštatovala zdravotná sestra. Operáciu žena nezvládla , zomrela.
Žofii sa zrútil svet jedenásť ročné dieťa zostalo bez rodičov. Mala ešte babku starú pani žijúcu na dedine . Tá požiadala o jej pestúnsku opateru .
Vyhoveli jej .Starala sa o ňu do devätnástich rokov. Vtedy si Žofia našla o desať rokov staršieho partnera ku ktorému sa presťahovala. Bola mladá a tak brala všetko ľahkovážne. Keď sa jej nedostavil menzes zažila šok, zistila že je tehotná. Veľmi sa s priateľom pohádali nechcela pristúpiť na interupciu. Tú možnosť zamietla pri myšlienke na adoptívnych rodičov .Vyhodil ju. Žila na ubytovni . Zostala celkom sama. Narodila sa jej zdravá dcéra. Nedokázala sa o ňu postarať ,bez rodiny a zázemia zvolila jediný spôsob .Dala ju k adopcii. Od tej chvíle to s ňou šlo z kopca začala piť pridala sa k partii opilcov s ktorými trávila všetok čas. Skončila na ulici bez peňazí bez podpory. Predávala noviny aby si zarobila na alkohol. Našli ju jedno ráno nehybnú ležať na zemi pred cintorínom. Nejavila známky života,
akoby sa sama pochovala. Zomrela na podchladenie.
Jej päťročná dcérka žila svoj život v detskom domove.
Nemala toľko šťastia ako jej biologická matka nik si ju neadoptoval.
Mala však celý život pred sebou............
Aj keď s nulovými vyhliadkami.