Basnicky.sk

Vždy usmiata ulicou kráčam.
Každý deň šťastná som.
No raz príde deň keď hádam.
Kto vlastne som.

Veselo po chodníku kráčam.
A depka je zrazu tu,viem že príde koniec.
Túto chvíľu z duše neznášam!
Nie som to ja,už ani nebudem-nikomu nepovedz!

Úsmev sa z mojich pier raz stratí!
Padám zranená na kolená.
Už teraz cítim že plač,bolesť a smútok sa vráti.
Len tam ležím ako plechovka odhodená.

Od chodníka sivého nemôžem sa odtrhnúť.
Chcela by som vstať a kráčať ďalej.
Nemôžem na všetko len tak zabudnúť.
No môžem akurát vstať a ľahnúť rovno na kolaje.

Nedá sa len tak z mysle všetko vypustiť.
Nemôžem byť šťastná,tak aspoň dýchať prestanem!
Nedá sa tomu čo ublížil len tak odpustiť.
Z chodníka na chvíľu vstanem,pár krokov urobím a znova zastanem.

Už ďalej to nemá zmysel.
SOm myslela že budem šťastná.
Môj život len obyčajný hlúpy nezmysel.
Myslela,že moja duša bude ako hvieza na nebi-tá užasne jasná.

No smola,raz to tak byť musí.
Aj tak zmysel to nemá.
Musím umrieť,aj keď sa mi to hnusí.
Žiť ďalej,vlastne ani sa to už nedá!!!