Basnicky.sk

Zimná noc sa pomaly blížila ku koncu. Za oknami padali chumáče snehu, skrývali okolitý svet pod svoj hodváb. Jedna za druhou dopadali na zem, ľahli si a spali. Vlastne spalo všetko, celý svet. Alebo aspoň túžil. Na okraji svojej postele však sedelo jedno dievča rozhodnuté nezaspať. Desilo sa snov a toho, aké posolstvo by jej priniesli. Hlavu mala zloženú na kolenách, pevne pritiahnutých k hrudi. Dlhé tmavoplavé vlasy jej lemovali tvár, čiastočne ju zakrývajúc, a padali až na posteľ. Vyzerala tak zraniteľne a krehko ako len môže živá bytosť vyzerať. Z očí sa jej kotúľali slzy. Urobila to, čo nikdy nemala. Zradila. Zradila lásku, priateľstvo i dôveru. Neostalo jej nič. Len strach, pochybnosti a ľútosť. Daroval jej tak veľa. Priveľa. Priveľa lásky. Priveľa života. Priveľa pochopenia. Priveľa dôvery. A všetko to len tak pretekalo jej žilami. Bez úžitku či odozvy. Len tak – dostratena. Priveľmi ju miloval. Ale ona si to nevážila. Jeho lásku brala ako samozrejmosť. Bola ľahostajná k jeho citom. Bola si priveľmi istá, že jeho náruč jej vždy poskytne ochranu. Prečo s ním vlastne začala chodiť? Z ľútosti? Možno. Nech už to bolo v minulosti pre hocičo, teraz si bola istá, že ho miluje. Ublížila mu a teraz to ľutuje. Chýba jej každý jeden dotyk či bozk. Bol jej. Teraz to už vie. Neskoro.