Basnicky.sk

Len tak sedí,niečo píše.
Odrazu stolička sa zakolíše.

"Prečo toto trpieť musím,
ten žiaľ stále v duši dusím!

Budem kričať,dupať,revať,
budem dookola behať!

Myslite si čo chce,kto chce,
nech sa na mne každý rechce!

Nič mi nejde,ako má
sama seba nepoznám.."

Chytila ju úzkosť sveta,
nohu cez nohu prepletá.

Idem vyskočiť z vlastnej kože,
teraz už nič nepomôže.

Do chladničky zaraď rýchlosť,
okús ako chutí opilosť.

Nikto predsa doma nie je,
každý ksicht sa z teba smeje.

Tak pi do dna,ako môžeš!
Nijak tomu nepomôžeš...

Stále ten pocit cítiš,pocit úzkosti,
tak zarež do ruky,kľudne do kosti.

V útrobách rozumu už stojí čistý lieh,
ty ležíš na zemi,niet ti žiadny liek.

Sedíš tam bezvládne,všade samá krv,
fľaša v ruke,v druhej nôž,už to nepomrv...

Odrazu kľúče vo dverách znejú,
už len jačí mama,hukoty zaznejú.

Susedia v oknách len smutne hľadia,
nad telom v plachte, smelosti stratia.

Pre Boha dievča,čo toto znamená,
normálne dievča,žiadna cundra skazená.

Opakala život,potom si ho vzala,
už celá tlupa proti tomu vstala.

Všetci ľudia rozmýšľajú,čo sa vlastne stalo,
že odrazu ich dievča život si vzalo.

"Čo sa vlastne stalo?"pýtajú sa mamy.
Tá ale len ticho mlčí,slzy tečú samy.

Mama nevie čo má robiť,
nasleduje dcéry stopy.

Nôž má v ruke trhá žily,
hodiny už polnoc bily.

..leží matka..v ruke nôž.
Teraz Bože jej pomôž.

Takto zomrú dvaja ľudia,
pretože sa navzájom ľúbia.

A o toto v živote ide...