Basnicky.sk

(tak, chcela by som len podotknuť, že z tohto textu som urobila aj taku malu baseň - viď smutné, sú tam také tri odstavce takmer opisané a trochu zbásnené, tak aby ste sa nečudovali:)...a tento pribeh je strašne strašne dlhý, tak som vybrala len úvod)

Pomaly otvorila oči. Teplé lúče sálajúce čoraz silnejšie ju prinútili zobudiť sa, prerušiť pavučinu spomienok, zobudiť sa zo sna, tak krásneho až neskutočného. Ako málo chýba vlastne človeku ku šťastiu. Ľudia si ho vykresľujú ako niečo nedosiahnuteľné, no v kolotoči života ani nevedia, kedy sa im prelialo cez prsty. Ale ona ho mala. Skutočnú lásku. Mala všetko to, čo robí človeka človekom, no zrazu sa rozplynulo to, čo ju spájalo. "Šťastie nikdy netrvá večne, ale veď ich sa ani poriadne nezačalo..." Je ako domček z karát, už len jedna kartička, ktorá pomáha prežiť šťastiu, stojí, no pomaly sa trasie, nemá oporu, skôr či neskôr padne a ona cíti už len beznádej, pomaly sa jej rozlieva po tele, slzy v očiach prebúdzajú myseľ. Všetky otázky ozývajúce sa ako ozvena v srdci znejú pritom tak nelogicky ... hlúpučká, nikto predsa nevie zmeniť osud načrtnutý tam hore. "Prečo je svet tak krutý?" Čím sa previnila... obrovské otázniky spajajú sa do nejasnej budúcnosti a ona nepozná nikoho, kto aby jej pomohol vrátiť sa na Zem, do normálneho sveta. Držiac ruku svojho šťastia, dívajúc sa do pokojnej tváre bez smútku, nešťastia, bolesti či strachu, berie nové sily. Pozorne vstáva z postele, aby nespôsobila hluk. Na špičkách sa blíži k oknu, otvára ho dokorán. Ovanie ju čistý vzduch, až príliš čistý, na perách cíti vôňu mora. Pomaly sa vráti do izby a zosúva sa na zem, vedľa postele. Podvedome mu oblizne pery, sú vlažné, tak chutné, opatrne na ne vtiskne bozk, akoby sa bála, že aj tým môže uškodiť tomu, koho tak miluje. Slnečné lúče sú stále silnejšie, naplňajú celú izbu jasom, nezvyčajným pre tak skoré ráno, no ona ich nevidí, ich slnko predsa už zapadá, lúče, ktoré hriali jej lásku, ustávajú, silný vietor, silnejší ako ona sama, zakrýva ich oblakmi a ona to nemôže zastaviť. Nevie, či lúče vyhrajú tento boj, netuší, kedy príde ich koniec, no neochvejne dúfa v zázrak, že sa zmení svet, ich lúče premôžu zlo, tmu a zimu, a opäť osvetlia oblohu. Mala by ho zobudiť, je čas na liek, ale nemá to srdce vyhnať ho z krásneho sveta snov, kde je šťasný, nechce vidieť jeho oči, oddané osudu, tak prádzne, tak nekonečne prádzne, no bez žiaľu či strachu. "Tieto dni boli pre mňa tými najkrajšími v mojm živote, veď to vieš. Dal by som všetko preto, aby to všetko mohlo trvať ešte aspoň pár týždňov, boli by pre mňa ako celý život, vynahradili by mi ho. Ale nie, nemôžem si priať také šťastie, ani Boh mi nemôže dať niečo, čo sa nedá splniť, nie, veď potrebujem iba pár minút, aby som ti povedal, ako ťa milujem, bola si tým najlepším, čo som kedy stretol..." Položila mu prsty na pery, "Nenamáhaj sa, oddýchni si zajtra do dokončíme, prosím ťa..." odvrátiac sa od neho, utrela si slzy. "Ale ja nemôžem mlčať, nemôžem predsa zomrieť bez toho, aby som ti nepovedal, ako ťa ľúbim, nemôžem zaspať s pocitom, že je to možno posledný krát, čo ťa moje oči vidia, a ty nevieš, že....", "Viem, miláčik, nenamáhaj sa, prosím, nemôžem sa dívať ako sa bojíš, nemysli na nič, pokojne spi, budem s tebou", povedala presvedčivo a položila mu ruku na plece. Jemne sa striaslo. "Bojím?" povedal jemne s jeho huncútskym úškrnom. "Odkedy som s tebou, nikdy som sa nebál, sama si ma to naučila. No teraz", odmlčal sa, "keď vidím ako sa trápiš, ako sa dívaš, bojím sa, mám veľký, obrovský strach, celé dni rozmýšľam o tom, aký osud som ti vlastne pripravil. A keď bude po všetkom, nemá ti kto ani poďakovať, mal som myslieť na teba, nemal som ťa vystaviť...." ťažko vydýchol, tento výdych ju bodol ako dýka, priamo do srdca, rozmýšľala, čo bude zajtra, neprerušovala ho, ticho načúvala. "Tomuto peklu"šepol. Vstal a zobral ju za ruku. "Poď," povedal. Prekvapene naňho pozrela. "Ty chceš ísť teraz von? "Prečo nie, tu predsa nepoznajú nikdy hlbokú noc. Čoskoro sa vraciaš domov, chcem si túto noc vychutnať". Noc bola teplá, piesok pod nohami sa príjemne rozsýpa. Koľko to ešte bude trvať? znova a znova jej v hlave hrmela táto otázka. Nie, už nevie len milovať a dúfať, že chvíľa bude trvať večnosť. Všetko už končí... Zo zamyslenia ju prebudí jeho dotyk. Vášnivo ju pobozkal a objal. Boli časy, keď bola jeho hruď zaručeným bezpečím. No to už nie je! Nič už nie je! hučí jej v hlave bez prestávky. Dosť! Dosť! Chce sa jej zakričať. Jej telo jej obsypávané bozkami, ona to nevníma. Tá jediná veta, jediná strašná veta sa už po stýkrát ozýva v jej mozgu. "Dosť!" skríkne tak nahlas, až ju to prekvapí. Všetky zvuky však utíchnu. Vydýchne si a dodáva "Poďme dnu. Je... je mi zima." Pochybovačne na ňu pozrel. Vykríkol a rozbehol sa k moru. "Nie!" rozbehla sa za ním. Dobehla ho tesne pred vlnami. Objala ho , pozrela mu priamo do očí. Veľmi pozorne sa na ne dívala. Akoby sa z nich na moment vytratila tá prázdnota, díval sa na ňu prosebne, avšak plný života, Čakal na jej vyznanie. Prehltla všetky krásne slová hromadiace sa jej v ústach. "Poď už dnu, naozaj je mi zima......"
Otvorila oči. Asi zaspala. Včera bola krutá. Bol to len sen alebo skutočnosť? Kiežby všetko bol len zlý sen. Prečo to vlastne urobila? Hladiac mu vlasy snažila sa preniknúť do vnútra, tam, kde sú ukryté tie najhlbšie city. Myslí si, že to, čo k nemu cítim, už nie je tá láska ako pred tým, ktorá nás spaľovala, že to všetko bola z mojej strany len prostá obeta, ktorú by urobil na mojom mieste každý. Netušíš, že si nikdy neprestal byt svetlom, jasnou hviezdou čiernej noci, sladkým anjelom môjho neba, netušíš, že každú sekundu chcem cítiť hebkosť tvojich pier, držať ťa v náručí a šepkať do uší, ako ťa milujem. Svet ma nudil, cítila som len prázdno a hnev, keď si do môjho života vstúpil. no to všetko sa len rozplynulo, vďaka tebe vidím v snoch nebo, ktoré by mi nikto iný nevedel dať. Ale toto nebo už dlho bledne, ostal len odraz, ktorý sa vytratí... Sklamala som teda? Alebo len zlý deň? Ach, ale oni nimi nesmú plytvať. Už nikdy to neurobí. Nikdy ho už nesklame. Už nikdy....
Pozrela na hodinky. Pol ôsmej. Podišla ku zrkadlu. Trasúcimi prstami si zatrela kruhy pod očami, červeň na líca ani nemusela nanášať. Skúmavo sa na seba pozrela. Čím zaujala takého výnimočného muža, akým on je? Vďaka nemu vidí v snoch nebo, aké by jej nikto iný nevedel dať, i keď v skutočnosti nebo už dlho bledne, len odraz, ktorý sa každú chvíľu vytratí...
Zosúva sa na zem, zatvára oči s nádejou, že keď ich otvorí, bude všetko inak, ako na začiatku, v mysli sa prenáša do času, kým nepoznala beznádej...