Basnicky.sk

I.
Tak zvláštne smutno je v mojom živote
a každý deň ovláda fádnosť.
Dnes je ten deň, keď chápem- som tu príliš dlho.
Tak mŕtva pre svojich milovaných.
Ešte chvíľočku verím a dúfam...
Moja naivná detinskosť!
Svätá a zraniteľná ma porazila.
Odpusťte za to, čo som urobila.
Oni ma priviazali o úsmev vyschnutého stromu.
Všetko, čo chcem, je ľúbiť.

II.
Za týmito dverami som prišla o rozum.
V náručí štyroch stien som rok šalela,
čosi ma vlieklo do podzemia
a ja som vedela, že budem krvácať.
Je to kovové a teplé.
Iskričky bolesti vykresal drôt.
Plač precítenia pochoval Zuzanu,
aby mohol zahrabať jej meno.

III.
Lúčenie a hraná hravosť je mojím zlozvykom.
Niečo, čo je ďaleko a nepochopené
je mojou inšpiráciou.
Tak mŕtva pre svet, v nutkaní spovede.
Niet takého, ktorý by uveril...
Ja som bola tá, ktorá povedala- áno
a sama sa odsúdila k šialenstvu.

IV.
Oni všetci, potom pes a tu som ja.
Je to jednoduché... ale nechápeš.
Letieť ponad lesy a šepkať hluchým tajomstvá veršov,
tie , ktoré som vydolovala až zo samotného pekla svojej duše.
Zatiaľ ich počúvajú len hluchí
a raz...

V.
Keď padnúť, tak padnúť spolu,
keď letieť, tak letieť každý sám.
A jej slová budú vodítkom,
obojkom bude môj hlas.
Na konci každého jedného dňa
mám niečo okolo krku.
Chcem hladiť tých, ktorí ma trápia,
objať ich v chorobnej bolesti
a zabaliť im moje pocity na cestu,
ktorá vedie len smerom tam.
Nikdy nie späť.

Niektorí ľudia nevedia,
že dokážu ublížiť.
Niektorí ľudia nevedia,
že ich dotyk bolí.
Niektorí ľudia nevedia,
že budú milovaní...
A jeden človek zabudol žiť...
Ďaleko od ľudí, každý deň s nimi
sa motká s úsmevom na perách,
hnilobou v útrobách útrob
a straší ma v odrazoch.