Basnicky.sk

Sedela v autobuse a hľadela na jesennú prírodu za oknom. Keď sa autobus dostal na zastávku, vystúpila. Zavial vietor a rozmetal lístie, ktoré sa váľalo na chodníku. Hlbšie si stiahla kapucňu do tváre a rýchlo vykročila. Musela sa ponáhľať, lebo ešte musela niečo vybaviť predtým ako zavrú obchod.
Na konci chodníka sa ani neobzrela a vykročila rovno cez prechod s hlavou sklonenou a hľadiac do zeme. Vtom do niekoho vrazila. Neobzerala sa a šla ďalej. Na konci prechodu sa otočila a všimla si chlapca, ktorý stojí uprostred prechodu, v opačnom smere, ktorým pôvodne šiel a hľadí na ňu. To do neho vrazila. Odvtedy z nej nespustil zrak. Pozrela sa na neho. Bol strednej výšky, celý v čiernom s arafatkou na krku, a polodlhými blond vlasmi. Jeho pohľad v nej vyvolal neznáme pocity a tak sa rýchlo zvrtla a rozbehla sa preč. On sa za ňou díval, až ký mu nezmizla z očí. Do reálneho života ho prebralo až trúbenie auta.
Ona za ten čas si všetko vybavila, no stále myslela na to stretnutie. Na ten jeho pohľad. Keď pokračovala v ceste a šla na tréning, uvidela ho stáť pri rohovej budove blízko prechodu, kde ho prvýkrát uvidela. Opäť na ňu hľadel a nespustil z nej oči, pričom sa opieral o dom. Ona sa ho snažila nevnímať a zakryť rozpaky. Prešla okolo neho bez slova.
Nasledujúce 2 hodiny jej myšlienky stále behali sem a tam. Skúšala hádať, či ho pozná, aký je a kto to vlastne je. S myšlienkami v oblakoch sa po tréningu vybrala opäť na autobus. Nemysliac na nič, no zároveň na všetko sa posadila na svoje obľúbené miesto a hľadela von oknom. Na nasledujúcej zastávke nastúpil ON. Bol s kamarátom. Pohľadom si prezrel autobus a zamieril tým smerom, kde sedela ona. Spolu s kamarátom sa postavili blízko nej, keďže všetky miesta na sedenie už boli obsadené. Takže ona počula celý ich rozhovor a celú cestu ho mala pred očami. Už dlho chodila týmto autobusom, no ešte nikdy ho v ňom nevidela. Jeho pohľad stále zabiehal k nej, aj keď sa pomedzi to rozprával s kamarátom. Ona si pustila mp3-ku a tvárila sa akoby nič. Hľadela do zeme s kapucňou, teraz už zbytočnou, na hlave. No ani ona neodolala a občas na neho hodila očkom. Uľavilo sa jej, až keď vystúpila z autobusu. S obrovskou rýchlosťou vstala a vyskočila z autobusu. Pretože podľahla jeho pohľadu. Bol taký... Akoby jej videl až do duše.
Keď vystúpila, vykročila, no po piatich krokoch zaváhala a zastala. Otočila sa. Dvere autobusu boli ešte stále otvorené. Ich oči sa stretli, pretože ju celý čas nimi vyprevádzal. Stála a hľadela na neho. Až kým jej zatvárajúce dvere autobusu nevzali nádej. Dovtedy mala chuť opäť naskočiť do autobusu. A tak so smutným pohľadom sledovala odchádzajúci autobus. A on ju cez zahmlené okno pozoroval.

A tak mi ostáva už len jedna otázka... Kto je ten, čo mi kradne spánok???