Basnicky.sk

Mala som jedneho chalana ktore som si myslella ze milujem.A myslella som si ze aj on mna.Ale nebolo to tak jendeho dna som ho videla olizovat sa s druhou.Bol koniec.Uz som neverila ziadnemu chalanovi hoci ma niektory chalani chceli ja som nemohla zbaudnut ako ma ten predosli sklamal.Jedneho dna som sla cez mesto za kamoskou a v jendom pocitacovom obchode som zbadala chalana,ktory sa pozrel na mna ja na neho a isla som dalej.Lenze jeho krasnu tvar som mala stale pred sebou.O par tyzdnov sme sa nahodou stretli na krizovatke.Bola cervena a tak sme cakali a po chvilke sme sa zacali bavit.Zistila som ze mame tie iste zaujmi,proste ze mame vela spolocneho.Lenze ani jeden sme sa neodvazili nic powedat.Ja som nevedela ci sa mu pacim a on asi tiez nevedel ze ci sa mi paci on.Tak sme si vymenili cisla ale ubehol rok a my sme si ani raz nezavolali.Stale som cakala ze zazvoni telefon ale nic.A ja som sa neodvazila.Ale moje srdce patrilo iba jemu.A dufala som ze aj jeho srdce tuzi len po mne.Viem ze sa volal martin schindler.Aj on vedel ako sa volam.Raz zazvonil telefon a volal ON.Bola som cela happy a dohodli sme si stretko.Vsetko prebiehalo super a boli sme spolu cely den.Vyborne sme sa bavili ale nepovedali sme si MILUJEM TA.Ani nic podobne.Uz som cela ist domov a povedal ze ma odprevadi.Isli sme cez jendu krizovatku.Mali sme zelenu tak sme prechadzali po prechode a ostatne auta stali.Len JEDO NESTALO.VYBEHLO A MARTIN MA ODSOTIL ALE ON TAM OSTAL.Auto ho odhodilo 2 metre dalej.Rychlo som k nemu utekala.Bol na tom strasne zle a bala som sa ze neprezije.Jeden pan mi povedal ze sa s nim mam rozpravat aby ostal pri vedomi.Lenze ja som nevedela co mam povedat.Ale v tom am to napadlo povedala som mu "milujem ta a vzdy ta milovat budem"on mi odpovedal totiez.Este mi povedal ze nemam plakat ze v nebi sa raz stretneme.Ja som ho tam drzala v naruci a nevedela som co mam robit.Len som sedela a hladeli sme si do oci.Zrazu sa jeho oci zavreli.Ja som bola cela krvava,a "hucala" som na celu ulicu.Ked som sa nanho opet pozrela pochytilo ma take zufalstvo ze som omdlela.Viac si nepametam.Pametam si az ked som sa prebrala v nemocnici.Sedela tam mama a hned som sa spytala ci to martin naozaj neprezil ale mama s usmevom odpovedala ze prezil a bude v poriadku ze len stratil vela krvi ale bude v poriadku.Boli to tie najkrajsie slova ktore som kedy pocula.Hned ako som mohla, isla som sa za nim pozriet.Spytal som sa ho ze ako to mohol prezit,ze co ho udrzalo tu na zemi.A on povedal ze ho tu caka este jedna uloha."Aka?"..spytala som sa.On ma pevne chytil a zacal bozkavat.Po chvili povedal"tato".Na to povedal ze tuto ulohu mozme opakovat kolko len budem chciet.:o))teraz sme spolu a sme stastny.Tymto pribehom chcem povedat ze osud nam niekedy nadeli toho vela.A chcem este povedat ze ked niekoho milujete povedzte mu to hned.Necakajte.Pretoze prilezitost uz nemusi prist.Tak ako sa to stalo aj mne.Lenze ja som mala to stastie ze mne ta prilezitost dopriata bola.:o)))A som velmi stastna.
Su to len dve slove:"miluejm ta".Take obycajne ale s ludskym srdcom dokazu urobit to vela.:o))Nebojte sa niekoho lubit,je to to najkrajsie.