Basnicky.sk

Pod rúškom noci blíži sa deň a každý sen sa pomaly vytráca, čo bolo pravdou, ostane snom, to srdce básnika krváca. Krváca, neumrie, sťa pero Fénixa večer zas ožije, krváca, trápi sa, no túžba cítiť, milovať, rozmýšľať, silnejšia než smrť, silnejšia než čas.

Básne a balady, skrývajú tajomstvá, o ľudskej duši o jej zákutiach. Labyrint myšlienok s jediným koncom, stráži si Minotaur, nebeským oko. V každej tej zákrute myšlienky kus, že svet je iný, že nemá vkus a všetko vôkol zdá sa byť zlé, no podstata krajšia je , to však len básnik vie. Ten kráča chodbami každú noc a píše mapu o svojich snoch, o svojom dávnom poznaní.

Čo robí z človeka básnika, či to že stále narieka a svet si búri vôkol seba a či je pravda viacej bledá a srdce krváca keď pravda sa mu nedá. Mnoho už tomu dávnych liet, keď prvý verš prišiel v tento svet, keď prvý raz pocity do slov sa vložili a zrazu bol verš ten jediný, čo z človeka básnika urobil a hodnoty na ruby obrátil.

Labyrint básni má mnoho prekážok, tou prvou strach a druhou plytký roh, z ktorého príšera sa vynára, taká tá škaredá bezhlavá, čo hovorí si lož. Tu básnik musí zobrať zbrane a v duši veľmi odhodlane stavať proti nej, byť sa až do smrti, dokiaľ príde deň. Tvrdé sú rany zlého ducha a ani predtucha nie je hluchá a o porážke rozpráva.

Meravé údy mŕtvych tiel, hnáty a hlavy sú boja cieľ. Básnik sa kúpe v mláke krvi a jeho sen slobody do rána sa vytráca, plače a krváca, len múza meravá, ktorá sa na všetko dívala, pohľadom pokropí mŕtve telo.

Človeka básnikom robí sen, sen skrytí v papieri, v labyrinte stien. Človeka básnikom robia príbehy, čo krásne sú len ľudské osudy, ktoré sa do veršov vrývajú. Básnime preto celú noc, bo to je nášho rodu moc, vystihnúť krásu slovami.

Peter Kmeto