Basnicky.sk

Narodila som sa uprostred Sahary,
v objatí piesku.
Otcom mi bol smäd
a matkou ticho.
Podarilo sa mi dosiahnuť náboženstvo,
nedosiahla som úspech v objavení boha.
Bola som predurčená k nájdeniu mŕtveho syna,
ktorý ti mal toľko toho povedať.
Možno raz získam listy dieťaťa
písané pre želania truhlíc zázrakov.
Tie listy, ktoré si písal ty,
ktoré sme písali všetci.
Ale nikdy už nenapíšeme ani čiarku.
Nikdy viac.

Žila som uprostred tundry,
obklopená bielym chladom,
tak milujúcim všetko studené.
On zbožňoval moje srdce.
Raz som stretla malého chlapca.
Stal sa mojím bratom.
Bratom, ktorého som nikdy nemala.
Jeho úsmev zhorkol,
slová mali príchuť jedu,
objatie nieslo náznak pokory.
Objímala som hada v nádeji
na udusenie.

Umrela som uprostred Ničoho,
v lone vysneného chrámu.
Len raz vidieť hviezdy, ich chodníčky.
Len raz sa zahľadieť do snárových očí.
Ten Snár, ktorý priznal pád.
Len raz podať ruku trpiteľovi,
ktorý zotrval vo viere.
Posledné obzretie za domovom,
na mapách Ničoty ti ukážem raj,
zasadím jabloň a vychovám hada,
založím oheň a vyplačem oceán...
( tak nevinný, až jeho hriechu budú spaľovať)
...a poletím.
Naprieč Saharou,
naprieč tundrou,
za chrbtom nechám Ničotu,
malý chlapec mi bude mávať
a ja pochopím, že som voľná
ako ten predo mnou,
ktorého krv mi koluje v žilách,
môj predchodca, ktorého nepoznám,
ktorého kolískou bola Sahara,
útechou tundra
a odišiel spriahnutý s oblakmi.
Ďaleko od poznania.
Raz
a
navždy.