Basnicky.sk

Maťov životný príbeh-moja tvorba

Je to príbeh o chlapcovi menom Maťo. Bol to normálny chalan,obyčajný,tichý a v triede hanblivý a vždy sám.Nikto nevedel prečo,no sedával v poslednej lavici pri okne a často rozmýšľal nad všetkým možným.Jeho oblečenie boli väčšinou rifle,tmavé jednoduché tričko,štrikovaný sveter a tenisky. Nebolo to nič EXTRA,ale tiež nie oblečenie,za ktoré by sa mohol hanbiť. Jeho vlasy boli dlhé,tmavé a často ich nosil len tak strapaté povievajúce vo vetre. Ako každý človek a teda aj normálny chalan,aj on mal svoje city ,ktoré ale nevedel správne prejaviť...Už dlhší čas sa mu páčila jedna spolužiačka,no nikdy sa jej neprihovoril. I keď ona si ho vôbec nevšímala a možno ani nevedela že je to jej spolužiak,on o nej vedel úplne všetko. Častokrát jej na narodeniny či na Valentína nechával na lavici červenú ružu. Pre neho bola červená ruža symbolom lásky. Nikdy však nepovedal,že je od neho. A tak sa raz rozhodol,že ju pozve von. Cez prestávku za ňou šiel a keď bola sama,spýtal sa jej či s ním nepôjde v piatok von. Ona sa rozosmiala na celé ústa a v tom zavolala na svoje kamošky a tie sa smiali spolu s ňou. Vtedy sa on,Maťo,cítil akoby sa mu zrútil celý svet,akoby ho niekto bodol priamo do srdca. Nevedel čo má robiť a tak odišiel zo školy domov.Do školy nešiel na druhý ani na tretí deň. Myslel si,že jeho život nemá žiadnu cenu,nemal chuť ani do jedla. Iba sedel na posteli a rozmýšľal nad tým či sa vlastne jeho život oplatí žiť...
Asi po 2 týždňoch si uvedomil že to takto ďalej nemôže byť. Že keby takto ďalej existoval,zomrel by od smútku a žiaľu...
No dostal ešte nádej. Nádej,ktorá mu hovorila,že na svete je určite dievča,ktoré ho pochopí a bude ho brať takého aký je. Postavil sa pred zrkadlo a pozeral uprene na seba. Všímal si na sebe všetko. Každý detail,každú maličkosť-vlasy,oblečenie,tvár,pohľad...Nepá čilo sa mu na sebe nič. „To oblečenie je aj tak škaredé a dávno vyšlo z módy“..povedal si...Vo svojej mysli mal predstavený úplne iný štýl no hanbil sa obliecť niečo,čo by bolo odlišné od ostatných... Vtedy však dostal odvahu. Odvahu a radosť žiť,užívať si mladosť,každý okamih svojho života,a byť naozaj odteraz taký,aký je...Zobral teda všetky svoje ušetrené peniaze a šiel do mesta. Ako prvý uvidel veľký obchod s topánkami a všelijakým možným oblečením. Neváhal a vošiel. Ako prvé si kúpil krikľavo červené číny s čiernymi bodkovanými šnúrkami. Vyskúšal čierne,smerom dole zúžené gate,nazývané tiež „MRKVÁČE“,veľa druhov tričiek:od smrtkových,cez pásikavé a bodkované. Dokúpil ešte čiernobiely kockovaný opasok a potítko a bol hotový. Zaplatil, a úsmevom vyšiel z obchodu...Keď sa už vracal domov cez mesto,zaujalo ho jedno veľké kaderníctvo. Bolo prázdno,tak vošiel. Sadol si do kresla a o pár minút bol jeho účes hotový. Dlhšia ofina padajúca mu do tváre,vlasy rovné a vzadu ostrihané na kratšie...
Keď prišiel domov,rodičia na neho s úžasom pozerali a veľmi sa im to páčilo.Na druhý deň ešte nešiel do školy. Bola nedeľa. Obliekol si svoje nové handry,prehodil ofinu cez čelo,obul číny a vybral sa do svojho obľúbeného parku,kde chodil vždy,keď sa cítil taký opustený a sám. Ako prichádzal k lavičke na ktorej vždy sedával,videl tam dievča. To dievča bolo smutné,plakalo a hľadelo ako keby do neznáma. Maťovi sa hneď zapáčila. Zaujali ho na nej jej belaso modré oči,ktoré boli zatienené tmavou čiernou linkou a zakryté vlasmy.Podišiel k nej,sadol si na lavičku a zoznámili sa. Volala sa Kristína. Zdôverila sa mu,že sa práve rozišla so svojím chlapcom. V tom okamihu ale obaja vedeli,že je to láska na prvý pohľad.Chodili spolu von,trávili spolu všetky voľné chvíle. Postupne sa navzájom popredstavovali kamáratom a neskôr aj rodine a blýzkym. Všetci im predpokladali ešte dlhú budúcnosť.Po roku chodenia spolu,prišlo ich prvé výročie. V ten deň zavolalo Maťovi neznáme číslo a ten hlas v telefóne mu bol nejak povedomý.Bola to žena alebo skôr dievča,a povedala,že sa stretnú tam,kde sa videli prvý raz.Na lavičke v parku.Maťo súhlasil, a po ceste do parku zašiel ešte do kvetinárstva po 100 ruží, ktoré mal už dopredu objednané.Keď s úsmevom prichádzal k lavičke,všimol si,že Kristína tam ešte nieje.Namiesto nej,bol na lavičke papier a červená ruža.Bol to list od Kristíny v ktorom písala:
"Ahoj Maťko!
Tento list som napísala už skor,aby som ti stihla povedať všetko,čo ešte o mne nevieš.Teraz,keď si toto práve čítaš,som mŕtva.Možno tomu nechápeš,alebo nemôžeš uveriť ale je to pravda.Mala som rakovinu.Vtedy,keď sme sa prvý raz stretli,šla som akurát od doktora. Lekári mi vtedy predpokladali už len rok života.To preto som plakala.Bála som sa ti to ale povedať.
Prepáč mi ,že som ti klamala.Bol si jediný koho som naozaj ľúbila.Je mi ľúto že to takto skončilo.
Milujem ťa....
Kika
O chvíľu prišla do parku Kikina najlepšia kamáratka a povedala,že je to pravda.Povedala,že Kika chcela aby sa Maťo dozvedel celú pravdu a preto to napísala.V tom momente sa Maťov svet zrútil.Triasol sa,plakal,kričal.Kričal na Kristínu ako ju veľmi miluje. Zobral si list od Kiky a tiež ružu.V tej ruži videl všetku ich lásku,radosť a šťastie.Tých 100 ruží nechal na lavičke pre Kiku...Vtedy sa rozbehol...Vlastne ani nevedel kam.Len bežal,čo najďalej od sveta.Dobehol ku koľajám a neváhal ani sekundu.Videl že bliká červené svetlo ktoré sygnalizovalo,že vlak je už v blízkosti.Ešte posledný krát sa pozrel na Kikinu fotku,ktorú mal vždy pri sebe a ľahol si na koľaje.Na srdce si položil ruky v ktorých držal ružu a poslený krát zašepkal: "Milujem ťa,Kika!"....
Asi o 5 sekúnd počul strašný hluk.Bol to vlak.Trúbil,no bolo už neskoro.Maťo bol MŔTVY.
dátum vloženia
28. 9. 2007 16:25
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah
Básnička je vložená v kategórii Próza
linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. nereg. mimi

    tak smutné. až som sa rozplakala

    29. 9. 2007 18:35
  2. nereg. veron

    ... naaozaj velmiiiiii smutnýýýý prííííbeh, ktorý ma neskutočneeeeeeeeeeeeee rozplakal.. :(

    29. 9. 2007 20:16
  3. nereg. kika8

    paneboze uz som to teraz citala 3 krat ale stale ked si to citam placem :o((

    4. 10. 2007 21:48
  4. nereg. dendulik

    jemine mna to normalne rozplakalo ....:(

    7. 10. 2007 18:04
  5. nereg. Cady92

    ach strasne krasne a strane welmo smutne, plakala som ako moze byt zivot taky kruty...ach ale krasne!!

    10. 10. 2007 22:03
  6. nereg. amy

    tieto emo pribehy......

    12. 10. 2007 19:28
  7. Styfler

    fakt je to velmi pekne vzdy ked to citam tak sa rozplacem velmi pekne!!!!

    1. 11. 2007 20:57
  8. butterfly111

    Krásne, dočítala som to so slzami na tvári

    26. 11. 2007 14:22