Basnicky.sk

Prúd myšlienok...

Bol chladný zimný večer, obloha krásne jasná a posiata hviezdami....všade bolo ticho, no tentokrát jej pripadalo príjemné.....prechádzala sa a premýšľala ako už toľkokrát predtým...o sebe........svojich snoch..........túžbach......o ľuďoch, ktorí sa jej priplietli pod nohy...prepadol ju pocit samoty, ktorá sa jej usídľovala v celom vnútri...ako nájsť správny liek? Tú otázku si kládla v duchu snáď tisíckrát.....A odpoveď? Poznala ju...Niekedy ju mala na dosah ruky....len sa natiahnuť, dotknúť sa jej, zovrieť ju v náručí a už nepustiť...no vždy sa rozplynula ako dymový obláčik...vtedy ju prepadol smútok a samota nad ňou opäť získala svoju moc...otriasla sa, snažila sa zahnať podobné úvahy, pretože boleli...zarezávali sa do jej vnútra až bolestne hlboko...Chcela vari tak veľa? Objatie nežné a zároveň pevné, náruč, do ktorej sa môže schúliť.........pocit , ten nádherný pocit, že aj ju má ktosi rád...myslí na ňu...Čo by za to dala. Sú ľudia, ktorí to všetko majú a predsa si to nevážia...berú to ako samozrejmosť...No pre tých, čo sa ocitli sami je to čosi, po čom veľmi túžia...
Už veľakrát sa snažila zmeniť to, vyhnať samotu zo svojho vnútra, bojovať...Byť silnou...no jediné, čo sa jej darilo, bolo, že si okolo seba budovala stále väčší a hrubší múr...chránil ju pred sklamaním, no i pred láskou...Možno si za to mohla sama...za ten obrovský múr , za ktorý sa schovávala...Čoho sa tak bojí? Tá otázka sa jej v hlave neustále vynára...Strach zo sklamania? Z lásky? Oboje? Jednoznačnú odpoveď nepozná...Kedysi si povedala, že už sa do ničoho nebude vrhať po hlave...no ide to i bez toho? Postupne si uvedomuje, že ak do niečoho nevloží celé svoje ja, nemá to zmysel, robiť čosi len na polovicu...Vie, čo by bolo najlepšie...no je tak ťažké vyjsť zo zabehaných koľají a nájsť ten správny smer...Nepoddať sa strachu...vykročiť mu v ústrety a proste ho prekročiť...Neustále jej to víri v hlave....Mala by konečne vyjsť zo svojej pevnosti...A možno len potrebuje pri sebe človeka, ktorý tie múry zrúca, dostane sa až k jej srdcu a naučí ho opäť otvoriť svoje brány, tešiť sa z blízkosti toho druhého, dôverovať mu...smiať sa s ním...ľúbiť ho....Ktovie...Niekedy asi až priveľmi premýšľa...o sebe....svojich snoch....túžbach...o ľuďoch...o tom ako sa cíti...Snaží sa nestratiť v tom chaose, čo jej neustále vzniká v hlave, utriediť si myšlienky a smelo vykročiť do budúcnosti...zabudnúť na strach a nesmelosť, na veci, čo ju tak sužujú....a začať žiť svoje sny...
Usmeje sa...áno to je presne to, čo musí urobiť...nadýchnuť sa a vykročiť...nevzdať sa...nájsť si svoju náruč, schúliť sa v nej a nič iné nevnímať, vychutnávať si jej príjemné teplo a krásnu hudbu.......áno hudbu....tlkot srdca toho druhého.......milovaného...