Basnicky.sk

Bola sama a stratená uprostred lesa,
stála tam ustráchaná a nesvoja.
Vánok sa jej vplietol do vlasov,
v diaľke počuť zavýjanie psov.
Zachveje sa, no nie od zimy,
čierna temnota lesa ju ohúri.
Nepociťuje strach, či obavy,
i keď tma jej málokedy vyčarí úsmev na tvári.
Dnes si ju užíva, stromy, vtáky, zvieratá...,
les si ju na svoju stranu získava.
Zavrie oči a počúva,
tým krásnym večerným koncertom necháva sa unášať.
Žiadny zhon, hluk, davy ľudí,
iba ona a lesné víly.
Zjavili sa znenazdania, kruh okolo nej spravili,
z nočnej oblohy spletené šaty, krásne im žiarili.
Volajú ju medzi seba, náruč dokorán,
nezaváha ani chvíľku, už sa točia dokola.
Tanec víl, hudba lesa a zvierací diváci,
čo viac by si mohla želať, utrie slzy na líci.
Šťastie a spokojnosť vnútorne ju napĺňa,
akoby jej rástli krídla, letieť začína.
Už dlho sa tak necítila o to viac ju to prekvapí,
čo pár nočných víl dokáže vykúzliť.
Úsmev už dlho obchádzal jej tvár,
no opäť si našiel svoje miesto na perách.
Ľahučké šaty posiate hviezdami a venček z nočnej oblohy,
na pamiatku jej víly uvili.
Aby spomínala ako sa má žiť, šťastím zažiariť.
Les, nočný pokoj, príjemný vetrík a víly opúšťa,
nadišiel čas do reality sa prebúdzať.
Nikdy nezabudne na to, čo zažila,
ako jej noční obyvatelia lesa pomohli opäť sa radovať.
A teraz vždy, keď jej je ťažko na duši,
šaty od víl drží v náručí
a spomenie si ako krásne sa cítila,
keď s nimi v nočnom lese žiarila.
To je ten najcennejší dar, ktorý jej mohli dať,
aj v ťažkých chvíľach mať chuť sa smiať.