Basnicky.sk

-Vieš čoho sa bojím?-

S rozpačitým výrazom v tvári si zakusla do spodnej pery a vlasy si odhrnula z pred tváre.

-V mnohých veciach človek nevie ovládať svoj strach, ale ty sa nemáš čoho báť.
S istotou v hlase poskytol zrejme trocha nečakanú odpoveď.
Hoc ona si našla odpoveď na všetko a pre každého.

Počkala kým ustane ten príjemný vánok, ktorý jej zvlažovl tvár.
Chcela si ho najpr vychutnať až tak sa zaoberať odpoveďou.
človek by si myslel, že premýšla.
Ale ona bola vážne schopná resetnúť si mozog a pár minút nevímať svet.

Nečakal odpoveď vedel že keď chce začne sama.

Oprel sa o lakte.
Otlačná tráva mu na nich tvorila mozaiku a odrážajúce lúče rožiarovali celý "organizovaný chaos."

-Ona za to nemôže. Nečakane rýchlo vyšla z jej úst vyčítavá poznámka.

-Nemôže? Kto za čo nemôže?

Mala vo zvyku hovoriť úple od témy no so samozrejmosťou očakáva, že ju každý pochopí.
Zistila, že to tak nie je a jasne dávala najavo ako ju otravuje vysvetlovať súvislosti.

-Tá tráva predsa.
Nemôže za to, že rastie presne tam, kde si chceš ľahnúť, ale ty môžeš za to, že si chceš ľahnúť presne tam, kde rastie ona.

Prekvapene sa rozosmial, pohladkal dievča po hlave a rozmýšľal čo jej povedať, aby bola s odpoveďou spokojná.

-Vieš čo necháme ju nech sa z toho pozbiera, sadnem si k tebe dobre?

Sedela o kúsok ďalej pod stromom, dopadal na ňu jemný tieň a hrubý koreň stromu slúžil ako stolička.

-Dobre ja len aby si sa nesťažoval,že budeš mať zelené ruky.

Vždy sa čudoval ako vedela všetko tak jednoduché zaobaliť do jedinečných viet.

-Tak kde sme to skončili pri tvojom strachu že?
-Skôr môj strach skončil pri mne.
-Dobre, ale nepovedala si čoho sa to bojíš?
-Bojím sa ľudí čo, ležia na tráve..
-Veď som na nej len sedel.Na to je tu tráva aby sa na nej občas sedelo, chodilo sa po nej kosilo ju a čo ja viem čo všetko ešte.
A okrem toho to si nechcela povedať.

-Ako vieš čo som chcela povedať?
-Lebo predtým ako si to začala si nevedela že rozležím trávu.
-použila som to ako metaforu.

Rukou si prešiel po vlasoch postavil sa a opäť si sadol.Bol si vedomí toho, že je zbytočné sa s ňou hádať, lebo si nájde odpoveď na všetko.

-Tak dobre pokračuj...
-Vieš ľudia si myslia že tráva je na to, aby sa na nej ležalo.Ale vymysleli to oni.Oni chceli, aby sa na nej ležalo...chápeš?
Nikde nie je napísané že sa na nej musí ležať.

-čo sa stebou deje?
-čo by sa malo?
-To musíš vedieť ty..
-Veď ti vravím že sa bojím..

Na chvíľu sa obaja odmlčali.Jemne ju chytil okolo pása a privinul k sebe.Dotýkal sa rôzne rastúcej trávy a pozoroval ľahkosť konárov hojdajúcich sa v letnom vánku.
Chvíľu boli obaja štastní.

Z toho že sa navzájom majú, že on cíti vôňu jej vlasov a ona zas pevnosť jeho ramena za ktoré sa môže schovať.

-Bojím sa sveta, stratených príležitosti, sklamania, nesprávnych rozhodnutí, činov, lásky, zbytočných chýb a najmä správnosti.
každý sa niečoho bojí ja viem , ale len málokto to vie priznať a ešte tomu aj čeliť.

Pokračovala vo svojom monologu a snažila sa naň sama reagovať.

-Vieš ja ... verím že toto všetko je skvelé. Ale odkial mám vedieť dokedy?Ako mám vedieť čo bude.Nie som veštica..

-To od teba ani nechcem,o čom by to bolo?
Rýchlo sa do toho zakomponoval lebo vedel že potom nedostane príležitosť.

-A o čom to je teraz?
o neistote... jedine o tej.

Ja chcem mať pevnú pôdu pod nohami.Nechcem lietať v oblakoch a strácať hlavu, nechcem robiť nesprávne veci, ale vieš kde je najväčší problém?
Mala by som ..
Vraj to tak má byť a u mňa to tak nie je a obávam sa, že ani nikdy nebude.

Tak toto je to z čoho mám strach ...
Skôr či neskôr všetko pokazím.

-Ja som tu na to, aby som to napravil.
-Nie to len ja sa musím naučiť ovládať vlastný strach.
- Nie všetko čo sa javí dokonale, je dokonalé.

už to chápeš? ja niesom zaslepená.

A práve toho sa bojím, že som jediná vidiaca medzi slepcami...
Alebo jediná slepá medzi vidiacimi ..