Basnicky.sk

V sobotu, keď som obedovala,
A s mamkou sa rozprávala,
Zrazu zazvonil mamke mobil,
nebol to žiadny žart, ani omyl.

Bol to dedko, ktorý mamke povedal,
„Je mi veľmi zle, sanitku rýchlo zavolaj!“.
Bežala som za ním, ako som len vedela,
mamka najrýchlejšiu pomoc zháňala.

Keď som dorazila k dedkovi, pred vchodom už sanitka bola,
videla som ako v byte dedko odpadol, no lekárka tam len tak stála.
Šofér sanitky sa dedka snažil posadiť na stoličku,
tak som mu pomohla, na kraji som mala slzičku.

Mamka plakala, lekárka tvrdila svoje,
no my sme vedeli, že tvrdí úplne iné.
Pán doktor povedal, že dedko ide do nemocnice,
a mamke aby neplakala a pohľadala nejaké papiere.

Mamka dala na dedka kabát,
A dedko mamke dobre vynadal.
Že prečo ho nenechá umrieť,
Tvrdil dookola svoje, že on zomrie.

Ako ho vyniesli z vchodu,
Mal farbu pleti takú divnú.
Vyzeral ako živá mŕtvola,
Mamku som z celej sily utešovala.

Mamka povedala: „Dobre si ho pozri
Evka, lebo teraz ho vidíš naposledy.
Ja som tvrdila opak,
Veď on je predsa silný chlap!

Ale vedela som, že je to opačne,
Že to veru zle dopadne.
Tvárila som sa ako silná žena,
Aby ma maka plakať nevidela.

Mamka celý deň len telefonovala,
Aby o dedkovi informácie získala.
Obliekla som sa a povedala mamke,
Že ma volali von, idem za nimi, dobre?


No bolo to trošku inak,
Len som nechcela, aby ma videli doma plakať.
Priatelia ma utešovali,
Rozveseliť sa ma snažili.

No ja som myslela na dedka,
A na mamku, ktorá sa tak trápila.
Vedela som, že jej viem jedine tak pomôcť,
Že budem pri nej stáť v dobrom aj v zlom.

A tak som sa pozbierala,
Priateľom som sa poďakovala.
Vyhodila som všetky vreckovky,
Aby mamka nenašla žiadne stopy.

Ako som došla domov, do izby som hneď išla,
Aby som pozbierala čím skôr, resp. hneď.
Mamka celý večer len telefonovala,
Lebo ešte vždy o dedkovi nič nevedela.

Okolo 21:30 sa mamke podarilo zistiť,
Že leží na Jednotke intenzívnej starostlivosti.
Bol to znak, že nie je mu až tak zle,
Že už konečne vieme, kde vlastne je.

Mamka sa mu snažila dovolať,
No dedko asi nevedel ešte rozprávať.
V pondelok ráno mi dedko prezvonil,
Bola som strašne šťastná, že sa mi ozval.

Hneď som to mamke povedala,
Ona mi ostatné veci prezradila.
Že ide po práci s ockom
Do nemocnice za dedkom.

Neviem, ako mohol vyzerať v pondelok,
Lebo ja som ho mohla navštíviť až neskôr.
Rodičia za ním boli skoro každý deň,
Ja som šla za ním v piatok, bol to krásny deň.

Bola som za ním s kamoškami,
Veď ho tiež dosť dobre poznali.
V izbe som ho hneď našla, spinkal na posteli,
Hovorila som k nemu, no neotvoril ani oči.

Bol taký zničený, tiekla mu výživa a trošku aj chrápal,
Hladkala som ho, hrala som sa s ním, niekedy aj reagoval.


Sestričky mu márne hovorili,
Nech otvorí svoje oči.
Dala som dedkovi aj pusinky,
Hovorila som mu, ako veľmi ho ľúbim.

No dedko mal iné plány,
Spinkať a neotvoriť oči.
A tak som sa s ním rozlúčila,
Veľkú pusinku na čelo som mu darovala.

Celý deň som myslela na dedka,
Ďalší deň išli za ním ocko aj mamka.
Ešte v piatok ho preložili na 1 IS-ku,
Kvôli tomu, že nemal na život chuť.

No s mamkou pekne rozprával,
Len so mnou vôbec nekomunikoval.
Z toho som bola celkom mimo,
Veď som mu nič neurobila ani omylom.

Mamka mu povedala,
Že ma včera veľmi vyľakal,
Že som sa veľmi bála,
No dedko ma k farárovi poslal.

A preto mám ísť k farárovi,
Aby ma ešte raz pokrstili.
On ešte vždy tvrdil, že chce zomrieť,
Ale mamka mu povedala, prestaň s tým, ty nezomrieš.

Lekár povedal, že jeho stav je nezmenený,
Veď to tvrdili vždy, keď sme im zavolali.
Preto bolo čudné, keď som bola za ním tretieho januára,
Bol umiestnený v poslednej izbe sám, akoby čakali jeho smrť a farára.

Na jeho čele stála voda,
Chcela som mu utrieť, no sestrička sa ozvala.
Kedy odnesieme jeho veci,
Lebo tu má svoje klenoty.

Nikdy nezabudnem na ten výraz,
Ako sa na mňa sestrička dívala.
Povedala som jej, že zajtra prídu rodičia,
Lebo dnes som tu ja, oni prídu zajtra.

Na začiatku som fakt nič nechápala,
Prečo je dedko v poslednej izbe, prečo sa sestrička takto správala.
Po celý čas domov som sa kvôli tomu trápila,
Po príchode domov som všetko mamke povedala.

Mamka bola zhrozená, ja tiež,
Veď tak sa sestrička nemá správať, no nie?
Ďalší deň išli za dedkom rodičia,
Boli pri ňom dlho, viac než som to čakala.

Spýtala som sa mamky, ako je dedkovi,
Ona mi povedala veľmi zle.
Ja som sa zmohla len na : „Tak ako minule?“.
No dedkovi ostávalo pár dní, možno len hodín.

Toto som vôbec nečakala,
Rýchlo som mojej kamoške zavolala.
Celá partia ma počkala,
Pri schodoch som ostala.

Triasla som sa ako osika,
To zbadala aj moja kamarátka.

Zbehla ku mne dole,
Ostatní ostali hore.
Ja som plakala bez pauzy,
Ona ma objímala a držala z celej sily.

Plakala som a nevedela som prestať,
Nevedela som ani rozprávať.
Potrebovala som sa trošku uvoľniť,
Nevedela som ako sa mám ukludniť.

Postupne som im povedala,
Čo sa vlastne stalo.
Že som to vôbec nečakala,
Aj im bolo veľmi smutno.

Spalo sa mi dosť dobre,
Veď som vstala skoro poobede.
Mali sme čakať telefonát z nemocnice,
Nikto nám nepovedal, že dedko tak rýchlo odíde.

Mamka strašne veľmi plakala,
Keď to zistila, sadnúť si musela.
Ja som plakala ako malé decko,
Vletela som k bratovi s odkazom: „Zomrel dedko!“.

Brat hneď vypol hudbu,
Plakať vôbec neplakal.
Čudovala som sa tomu,
Veď ho dedko tiež rád mal.



Musel ísť večer na čerstvý vzduch,
Stratu dedka prežíval celkom inak ako my.
Ja som sa zmohla len na smsku,
Aby o tom vedeli aj kamarátky.

Skúšala som celý deň ukľudniť mamku,
No ona len plakala, obtelefonovala celú rodinu.
A zakaždým sa ešte viac rozplakala,
Veď to bola strata naj. dedka, človeka.

Pri mamke stál vždy ocko,
Bez jeho opory by to nebolo ono.
S jeho silou sa mamka ukľudnila,
So spoločnou láskou všetko prekonala.

Vonku som neplakala,
Na veľa som sa nezmohla.
Keď som prišla domov, videla som mamku,
Vôbec neplakala, ale oči mala plné smútku.

Ale ja som to nevydržala,
Vošla som do spálne a plakať som začala.
Nadávala som na dedka,
Toľko vecí som s ním naplánovala.

Prečo si sa takto rozhodol?
Prečo si nechcel žiť so svojou rodinou?
Cítil si sa azda sám?
Keď tu si vždy mal nás.

No on chcel za každú zomrieť,
Asi už nechcel v živote trpieť.
Ale vôbec nemyslel na rodinu svoju,
Ktorá mala veľa lásky a výdrž veľkú.

Chcela som mu veľa dokázať,
Asi cítil, že je čas odchádzať.
Tak som sa tešila na to,
Že príde onedlho to krásne leto.

Chcela som len od dedka málo, aby bol na mňa hrdý,
Povedať mu, že som zmaturovala, či je na mňa pyšný.
Tak toho sa on žiaľ nedočkal,
A tak sa na mňa teraz z neba pozerá.

Dlho som to vôbec nevedela pochopiť,
No život ide ďalej, musím sa s tým zmieriť.
Každý Ťa mal veľmi rád,
Nikto Ťa nechcel pustiť preč, sám.

Strašne ťažko sme to prijali,
Máme na Teba len krásne spomienky.
Dúfam, že tam hore Ti je dobre,
Že dávaš na nás pozor aj vo sne.

Dnes je už mesiac, že si nás opustil,
Že si tu nechal rodinu v smútku, v žiali.
Na večnú pamiatku som Ti básničku napísala,
Venujem Ti ju z celého, z úprimného srdiečka.

Mám na Teba len spomienky krásne,
ĎAKUJEM Ti za spolu prežité chvíle.
Za tie silné objatia,
Za kus z krásy sveta.

Za tie príjemné chvíle pred vchodom,
Je už čas povedať: „Dedko, zbohom!“.
A tak Ti ďakujem dedko za všetko,
Že si pri mne stál v dobrom aj v zlom.

ĽÚBIM ŤA VEĽMI,
NEPRESTANEM NIKDY!
Tvoja milovaná vnučka Evka.