Basnicky.sk

Pred nedawnom som citala knihu w ktorej bol ziwot prirownany k ceste wlakom...Ziwot nieje nicim inym ako cestou wlakom,skaldajucou sa s wystupowania a nastupowania,preplnenou nehodami prijemnymi prekwapeniami a tiez hlbokym smutkom...Narodenim sadame do wlaku a stretawame tam osoby,s ktorymi by sme chceli ostat cely ziwot...Nasi rodicia..Bohuzial prawda je ina!!Oni na nejake stanici wystupuju zbawuc sa nas swojej citliwosti,priazne,a nenahraditelneho sprewadzania...To ale neprekaza tomu,aby nastupili ine osoby,ktore budu pre nas welmi dolezite...Prichadzaju nasi bratia,priatelia a zazracne lasky...Medzi tymito osobami sa najdu aj take co sa pridu len prewiest...Take ktore pri cestowani wywolawaju len smutok...Aj taky ktory chodia po wlaku a pomahaju potrebujucim...Mnohy po wystupeni zanechawaju ctliwost...Ine prejdu tak nepozorowane ze si ani neuwedomime ze uwolnili miesto...Zwlastne je ze ty,ktorych najwiac milujeme obsadia miesto co najdalej od nasho wagonu...Preto budeme musiet prejst nasu cestu bez nich...Zamozrejme nic nebrani tomu,aby sme sa pocas jazdy poobzerali a wybrali sa za nimi...Ale bohuzial uz si nebudeme ¨moct sadnut wedla neho pretoze toto miesto uz bude obsadene inou osobou...Newadi!!Tato cesta wyzera presne takto:Plna wyziew,snow,fantazie,ocakawani a rozlucok...Pokusme sa nadwiazet kontakt zo wsetkymi osobami a hladat w nich to najlesie...Pametajme si ze Mozu koktat a mi im budeme muset porozumiet...Mozno aj nam sa obcas poletie jazyk,a najde sa niekto kto nam porozumie...Welke nestastie je ze nikdy nezistime na akej stanici wystupuju nasi priatelia...Oddelit sa od nich bude welmi tazke a bolestne...Dowolit aby ostali sami bude welmi smutne...Ale drzim sa nadeje ze raz na hlawnej stanici ich uwidim s batozinou ktoru nemali pri nastupowani...Myslienka ze som sa pricinila aby sa ich batozina zwecowala ma robi stastnou...Tebe kedze si sucastou mojho wlaku cize ziwote,PRAJEM STASTNU CESTU!!:)