Basnicky.sk

Najväčší blázon spomedzi slepých
uvidel pieseň mocných rán.
A staré rýmy, čo sú dnes na smiech,
otvoril mladým dokorán.

Úsmev sa stráca v jazyku nemých,
kto by sa už len s nimi smial,
iba ak blázon, ten z prvej strofy,
tým by si mnohých pohneval.

Spomedzi mnohých, vykúka jeden,
čo oko nemá sklenené.
V úžase nemom, v kaluži soli,
zbiera si kosti zo zeme.

Húta len nad tým, čím sa previnil,
že ho ku slepým zavreli.
Cíti sa inak, hanbí sa vidieť,
tak čaká, až sa zvečerí.

V tom nemom šere, všetci sú rovní,
ešte aj kriví hrbáči,
aj keď len zvnútra, zvonku sú nahí,
nikto im to neprepáči.

"Nikto? Snáď niekto, kto sa zľutuje,
nad mojim chromým zmýšľaním.
Aj keď sa snažím, riadne si odpľuť,
nikoho tým však neraním..."

tak začal blázon, púť svojich veršov,
tak nejak, ak sa pamätám.
Je však dosť možné, že kľajem mečom,
tri zlaté prúty rozpletám.

Zabúdnem na to, čo starý vravel,
vymažem všetky bláznovstvá,
a všetkých slepých, krivých či nemých,
privediem späť do otroctva.

Do služby chorôb, komplexov nahých,
hladných po šatách zázračných,
čo zakryli by ich chabú nádej -
len synonymum pre ostych.

Pred našim domom postáva blázon,
ten, čo ho toľko spomínam,
pýta sa, či viem, čoho je posol,
v čo dúfam, vždy, keď zhasínam.

Priznávam, starký, si mojim tieňom,
brzdíš ma v nemom rozkvete,
kým ťa však zdolám, budeš mi bratom,
veru, najlepším na svete.

Ty mi dáš návod, ja tebe nádej,
spolu sa šero vyjasní,
a budem znova mať dostatok síl
zapáliť, keď povieš: "Zhasni!"

Takýto tréning pochabých činov
precvičí moje závity,
začnem sa tešiť, z toho, čo druhí
nemajú slastné pocity.

O nich však radšej, až o pár rokov,
trúfnem si rýmy zaznačiť.
Dovtedy amen, dávam si pohov.
Skúsim naďalej zostať žiť.