Basnicky.sk

Na stráni pod horou armády stoja, rytieri v zbroji dali sa do postoja. Vlajky len vejú na dve strany, hradby sú ďaleko, aj veže, len blízko sú stany. Stany a vlajky, symboly moci, vejú a trúchlia, že nedožijú noci. Vo vetre chladnom, lístie sa trepoce a železa odraz v stráňach sa trbliece. Kde tu len pohyb, občas aj hlas, strach vládne tisícom, strach je sťa mráz, primrznú úsmevy na tvárach hrdinov a zrazu stávajú sa otcami synov. Zrazu len myslia na večný čas, kedy len oni a boja mráz. Hneď v prvom rade stojí chlapec, len dvadsať liet je na svete, jeho meč kratučký, už z diaľky sa trbliece. Švihá ním na strany, teší sa do boja, ostatný okolo sťa mŕtva mátoha, stoja a čakajú na povel.

V tom zrazu lesný roh sa rozoznel a armáda sa po pohla, sťa vlna morská rozbehla. Rinčajú brnenia, dupot sa ozýva, bližšie a bližšie je posledná hodina. Chlapec ten uteká sťa do raja by šiel, nie pohľad dozadu, preňho je iba vpred. Po stranách kone a jazdcov stovky, ti idú do boja cvalom a bez prestávky. Vietor im vlasy rozvieva.

Narazia na seba príboje a pena krvi vyteká, prvý sú prvými a zem sa silno otriasa. Hustne a hustne boja vrava, meče a kopije, štíty a šípov salva. Nikto už nehľadí, prečo začínal, už je len prežitie, už je zaniká sláva.

V tej trme vrme, v zmätku boja, jedna tvár stále žije, jedna je ako doma. V očiach zápal dračí a meč sa blyští, sila a vôľa sú v ňom i na bojišti. Chlapec ten bojuje, cíti silu, to sláva, vôľa má svoju chvíľu. Zrazu len cíti svoju krv, kopija bodla ho a prebodla ho prv, než stihol k miestu dobehnúť.

Pád len k zemi, cíti sa sám. Už nieto viery, už nieto kam. Zdĺhavé zdá sa padanie, zdĺhavá je smrť i keď je všetko okamžik, nedá sa rýchlo spomenúť. Oči sa odvrátia od boja vravi, teraz len nebo a hmla či tma sa javí.


Peter Kmeto