Basnicky.sk

Nepríjemný zvuk budíka i dnes prebudil Saru do nového dňa. Otvorila oči, Markovi venovala nežný božtek, ťažkopádne vstala a vybrala sa k oknu. Vo vzduchu už bolo cítiť začínajúcu jeseň. Sara milovala toto ročné obdobie. Pripadalo jej veľmi pokojné no i nespútané. Táto kombinácia ju vždy fascinovala. Donekonečna by sa vedela prechádzať po lese zaliatom jeseňou. Sledovať stromy, ako menia svoje farby, nechať sa unášať jesenným vánkom, cítiť voľnosť ako vtáky na oblohe, áno, to všetko milovala na jeseni.
Sara bola mladá žena. Patrila k tým ľuďom, čo si vychutnávajú život naplno. Svet bol pre ňu prekrásny. Vedela, že po búrke vyjde slnko v podobe úsmevu, radosti a šťastia. Ak milovala bolo to celým srdcom. Nikdy by nedokázala ublížiť milovanej osobe, alebo ju akýmkoľvek spôsobom zraniť. Život si nesmierne vážila, lebo vedela, že je to, to čo najcennejšie máme. Už niekoľko rokov ju robil šťastnou práve Mark. Spolu tvorili pár snov. Navzájom sa milovali, podporovali sa vo všetkom čo robili, ctili sa. Plánujú si spoločnú budúcnosť - chcú sa vziať, mať spolu deti a žiť spolu šťastne nekonečne dlho.
Mark z postele sledoval, ako si Sara vychutnáva jesenné ráno. Dnes večer pre ňu chystá obrovské prekvapenie. Obom sa im zmenia životy. Plánuje ju požiadať o ruku. Bol taký šťastný, tak neskutočne šťastný, plný očakávaní. Pri pohľade na Saru sa snažil zistiť nad čím asi premýšľa. Oči mala tajomne prižmúrené, a zhlboka vdychovala čerstvý ranný vzduch.
-Je krásna. Pomyslel si.
Sara ako keby tušila, že sa Mark na ňu díva, odtrhla sa od okna, a vrátila sa k nemu do postele. Objala ho, začali sa bozkávať a milovali sa. Bola v tom skrytá obrovská vášeň, láska. Stále po sebe túžili ako v prvú noc.

Tento deň bol pre oboch dňom ako každý iný. Obaja mali plno pracovných povinností, stresu a zhonu, no oboch hriala pri srdci vidina spoločného večera. Najmä Marka. Rozhodol sa, že Sare zavolá, pretože dlhšie by to už nevydržal.
-Ahoj miláčik, večer mám pre teba prekvapenie.
-Čau zlato, to vážne? A aké? Už sa neviem dočkať.
-Ty hlupáčik, vážne si myslíš, že ti ho teraz prezradím?
-Po pravde, dúfala som, že áno. Tak dobre, a kedy sa ho dozviem.
-Večer. Všetko má svoj čas. Len sleduj ruže a oni ti už ukážu cestu. Milujem ťa.
Mark položil. Ešte chvíľu by spolu telefonovali a celé prekvapenie by jej určite prezradil. Toto bola jeho slabá stránka. Vždy je vzrušený z toho, ako niekomu môže urobiť prekvapením radosť a celé mu to rozpovie. Takže z toho mnohokrát prekvapenie ani nie je. No radosť je tam z oboch strán určite veľká. A predsa dnes, v tak veľký a významný deň nedopustí, aby sa niečo pokazilo.
Sare celý tento záhadný rozhovor vŕtal v hlave poriadne dlho. Už sa nedokázala na nič poriadne sústrediť a stále sledovala len ručičky na hodinách.
-Konečne!
Konečne nastala tá vytúžená chvíľa a Sara môže ísť domov za svojim prekvapením a hlavne za milovaným človekom. Mesto bolo pomaly zaplavované krásnym romantickým šerom.
Sara sa ponáhľala domov, cestou sa ani ako obvykle nezastavila v obchode. Jej cieľ bol jasný – Mark. Po otvorení dvier do bytu ju čakalo prvé menšie prekvapenie. Na zemi pred ňou ležala nádherná biela ruža. Sara ju zodvihla, privoňala si k nej. Medzi jej lupeňmi našla malý lístok a na ňom bolo napísané: - Pokračuj von. Bolo to tak krásne, že sa jej od samého vzrušenia rozbúchalo srdce. Sara poslúchla lístok a vybehla von. Na zemi pred ňou ležala ďalšia krásna ruža. Takto to pokračovalo ďalej až ju ruže doviedli na okraj lesa, zvykli spolu často chodiť. Tam už pred ňou neležala jedna ruža, tam už bola celá kytica bielych ruží. A pred tou kyticou ju čakal vysmiaty Mark. Vrhla sa mu do náruče a vášnivo ho pobozkala.
-Je to také krásne. Ďakujem.
-To nie je všetko Sara. Ešte je tu jedno prekvapenie.
Sara otvorila ústa, no nestihla vydať ani hláska, pretože Mark ju milým pohľadom umlčal. Bez slov jej podal poslednú ružu. Táto už bola na rozdiel od ostatných červená.
- Je pre teba. Od ostatných ruží sa odlišovala nie len farbou, ale skrývala v sebe aj niečo iné. Sara si všimla, že v strede jej lupeňov sa niečo ligoce. Pozrela sa bližšie a všimla si, že je to prekrásny prsteň. Od samého dojatia nevedela čo povedať. Bola tak neskutočne šťastná.
- Vezmeš si ma? spýtal sa Mark. Sara sa mu zahľadela do očí a prikývla.
-Ano vezmem. Veľmi ťa milujem Mark. Si úžasný.


Nastal deň svadby. Ten vytúžený deň, na ktorý sa obaja veľmi tešili. Sara bola prekrásna nevesta. Mala po zem dlhé, biele šaty, pri ich výbere sa riadila heslom: v jednoduchosti je krása. A mala pravdu, šaty vynikali už na prvý pohľad svojou jednoduchosťou a krásou.
Ako už býva zvykom, ženích by nemal vidieť nevestu pred svadobným obratom – vraj to prináša smolu. Aj náš párik sa rozhodol pre túto milú tradíciu. Každý sa chystal zvlášť. Markovi pomáhal jeho brat s ktorým mali veľmi dobrý vzťah, podporovali sa v každej situácií. Dnešok nebol výnimkou. Tom videl, že jeho brat nie je tak celkom vo svojej koži, preto sa ho snažil aspoň čiastočne upokojiť.
- Mám taký zvláštny pocit Tom, ako keby sa malo stať niečo zlé. Celé mesiace som sa tešil na tento deň a keď konečne nastane, tak sa bojím. ....Asi mi už šibe. Prepáč.
- Nie nešibe ti. Je úplne normálne, že máš pred takou veľkou udalosťou strach. Hlavu hore a mysli na to, že večer ste už na ceste do Grécka, kde sa vám začínajú medové týždne.
- Máš pravdu Tom. Čo sa predsa môže stať? Vezmeme sa, a začínajú sa krásne dni pre nás oboch.
Sare s poslednými úpravami pomáhala mama. Ako typické ženy však už vôbec nestíhali, preto si ešte v rýchlosti skontrolovali všetky veci aby mohli čím skôr vyraziť.
- Myslím, že máme všetko môžeme ísť. A hlavne povedz šoférovi, nech si pohne. Už sa neviem dočkať môjho zlatíčka. Šofér zobral túto informáciu doslovne, dupol na plyn a preletel ulice mesta. Posledná zákruta sa im však stala osudnou. V tej rýchlo si šofér nevšimol auto, ktoré sa rútilo oproti. Obe autá sa už zrážke nestačili vyhnúť a v plnej rýchlosti do seba vrazili. Bola to príšerná nehoda. Ľudia. ktorí boli na blízku okamžite zalarmovali nemocnicu i políciu. Záchranná služba prišla takmer okamžite. Lekári však už nič nezmohli. So slzami v očiach mohli len smutne konštatovať smrť celej posádky .
Keď sa to Mark dozvedel, celý svet sa mu v jedinom okamihu zrútil ako domček z karát. Predsa Sara bola to jediné čo v živote mal. Bola jedinou osobou, ktorú dokázal milovať celým srdcom. Bola zmyslom jeho života. A teraz toto všetko stratil v jednom okamihu. V hlave sa mu preplietalo obrovské množstvo otázok. Prečo práve my? Prečo Sara? Predsa ona zbožňovala život, nesmierne si ho vážila. Prečo sa toto stane človeku, ktorý je ešte taký mladý? Veď mala celý život ešte len pred sebou. Všetko krásne ju len čakalo. A prečo sa to stalo v údajne najkrajší deň jej života? Na tieto otázky mu už asi nikto nedokáže poskytnúť odpovede.
Ešte v ten deň sa šiel Mark prejsť do ich lesíka. Ako tam tak beznádejne sedel a utápal sa vo svojom žiali, zbadal na oblohe krúžiť dvoch vtákov. Okamžite si spomenul na to, ako mu Sara kedysi básnila o tom, aké je asi cítiť v krídlach vietor a mať ich voľnosť.
- Teraz už to vieš Sara... povedal potichu Mark a rozplakal sa.