Basnicky.sk

Perleť na dne, zvlnených stĺpov opera,
nekonečnosť vôd odrážaná v zlatých tieňoch slnka, čo na mňa zazerá.
Tichý vánok, čo skladá symfóniu z vĺn,
odliv, čo oddane poslúcha mesačný spln.

Niečo z toho napĺňa ma myšlienkou tou,
ktorá nedá spávať divým morským psom a kazí vlkom lov.

Hmlou...
Rozrážajú trblietavú hladinu a ich túžbou nie je pokoriť žiadnu pevnosť inú iba tú mariánsku panensky modrú a nevinnú.
Akou slobodou dýchajú ostré bralá, ktoré si ich k sebe občas bolestne privinú!

Tak si pod svätohviezdnym nebom chodia okoloidúcim kométkam hriešne duše vylievať.
Beznádeje plné srdcia v letku chvostnaté hviezdy prichodia im tými svojimi srdcami z ľadu a piesku zohrievať ,
až pokým do posledného dňa v tých hlbokých morských horách
nezmyjú posledné zvyšky medúzieho jedu na ich zvráskavených perách.
Pri spovediach sa v ich očiach zračí iskrivý striebra vody odlesk a žalmom im znie bledých sirén potlesk.

Strach z obrovského zrkadla bojí sa ich odvahy spáliť skrížený znak zla.
Vlajka na sťažni je už ako pena biela
a ich topiace sa Chcem chce zdolať tú oblakov stenu a cestu bez cieľa.

Deti azúru neboja sa diaľok
a nepokoria ich ani hroty koralov,
a nevystrašia ani múdre pohľady sov,
keď v hlbinách musia pokoriť rýb mihajúci sa národ,
čo poddáva sa ich harpyám,
keď hladní s kyslotou v žalúdku ženú ich tam...

Do sietí...
Vtedy mnoho krvi preleje sa a veľa čajok žiaľne preletí,
aby cudzím mäsom nakŕmili svoje ľudské mäsá.
Potom oblížu si slané pery oduševnene odriekajúc vyznanie viery.
A tak, sa cítia aspoň na pár chvíľ spasení.

Sto rokov ich už hojdajú polia vôd
po kráľovstve morskej ríše
a ešte dlho sa bude plaviť biela pirátska loď,
ktorá sa kníše a kníše...