Basnicky.sk

Pribeh
Nasledujúci príbeh je možno vymyslený, ale možno aj odráža skutočnú udalosť. Osoba, ktorá na svete hľadala dôvod žiť, ktorá hľadala správnu cestu, cestu života, ale osud bol iný a cestu života jej neukázal, zaviedol ju na nesprávnu cestu, ktorá skončila v slepej uličke.
Tmavé zimné ráno. Studené ráno. Keď sa prebudila, okolo seba videla samú tmu, nič len tmu. Vstala z postele, obliekla sa, najedla sa a čakala. Zrazu telefonát od priateľky, s ktorou boli dohodnuté že deň strávia spolu. Žiaľ, opak bol pravdou. Priateľka povedala že nemá čas. ONA vedela, že bez priateľky sa bude nudiť. Premýšlala, čo bude. Premýšlala, prečo na ňu priateľka nemá čas. Keď vyšla von, do ešte tmavého, studeného a chladného rána, uvidela priateľku s dalšou osobou ako niekam idú. Prvé čo ju napadlo bolo, že priateľka ju oklamala.
V tom sa spustil nezvyčajný dážď. Dážď, ktorý do zimného obdobia nepatrí. Vrátila sa späť dnu, otvorila si zoznam všetkých známych ľudí a premýšlala, komu z nich zavolá, s kým by mohla stráviť ten studený a upršaný deň. Žiaľ, nikto jej nebral telefón a ona so slzami v očiach si tíško povedala: „prečo ma všetci opúšťajú?“. Rozhodla sa na to už nemyslieť, ale bolo to silnejšie ako ONA a stále jej to chodilo po rozume. Znovu sa vrátila do postele. Len čo si lahla, zjavil sa jej anjel.Pýta sa jej: „dievča, prečo si smutná?“ ONA odpovedala: „prečo ma všetci opúšťajú?“ Anjel jej na to odpovedal: „priatelia, ktorí ťa opúšťaju, priatelia ktorí na teba nemajú čas, priatelia ktorí ťa klamú – nie sú priatelia.“ Po týchto slovách sa anjel stratil. ONA sa rozplakala a nevedela čo má robiť. Smutná neskôr vyšla von z domu, do dažďa a šla sa prejsť. Ako kráčala mokrou cestou, zatvorila oči a podvedome si vravela:
„ako mám v živote kráčať ďalej keď mám slzy v očiach? Kto som? A kam idem? Idem po správnej ceste? Je táto cesta cestou života?“ – kládla si tieto otázky a rozmýšlala čo bude na druhý deň. Rozmýšlala, čo bude aj po ďalšie dni. Otvorila oči, vstala, urobila krok dopredu.
Rozhodla sa pokračovať v živote ďalej, po ceste ktorú si vybrala. Kráčajúca po nej stále premýšlala či sa rozhodla pre tú pravú cestu ... jej srdiečko hlasno bilo a vravelo jej: „nezastavuj sa a pokračuj.“ ... Cestou stretala množstvo ludí, ku každému bola milá, ale nikto jej neodpovedal, nikto sa jej ani nepozdravil. Mnohí na ňu ukazovali prstom, ona smutná kráčala ďalej. Keď prišla na koniec dediny, na chviľu sa zastavila a premýšlala, či má ísť ďalej, alebo sa vráti späť domov. Pre ňu to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Premoknutá, smutná zatvorila oči a pred očami sa jej opäť premietali ľudia, ktorí si ju ani nevšimli, priatelia, ktorí si na ňu nenašli ani kúsok času. Kráčala ďalej. Po ceste do neznáma.
Stále husto pršalo, bola zima a ONA bola veľmi premoknutá. Po nejakom čase, ako kráčala stále vopred, obzrela sa a za sebou nevidela vôbec nič. Žiadna dedina, žiadni ľudia – nič. Len prázdno a samota. U nej doma medzitým zvonil telefón. Volala jej priateľka, a nechala jej odkaz: „prepáč, ja som to tak nemyslela, že nemám čas. Na teba mám vždy čas. Ked si vypočuješ tento odkaz, zavolaj mi a možme sa stretnúť a podniknúť niečo“. Lenže ONA bola veľmi ďaleko, ďaleko od svojho domova a odkaz od priateľky si vypočuť nemohla. Smutná so slzami v očiach stále ďalej kráčala, dostala sa na cestu a po nej kráčala ďalej. Vôbec nevnímala svet okolo seba, ba dokonca ani dážď jej už nevadil. Nič nevidela, nič nepočula, pretože to sama nechcela. Chcela len jedno: odísť preč, odísť niekam, ked ju budú mať radi, kde ju nikdy nikto neopustí, kde ju nikdy nikto neoklame. Kráčala po veľkej ceste a stále plakala. Dúfala, že keď bude kráčať ďalej, nájde to miesto. Žiaľ ruka osudu bola v tej chvíli silnejšia. V diaľke sa blížilo auto, uháňjúce veľkou rýchlosťou, jeho šofér nedbal že husto prší a vonku je veľmi slabá viditeľnosť. Bol zamyslený a plne nesústredený na riadenie. Odrazu sa mu zazdalo, že pred sebou vidí niekoho kráčať. Pomyslel si že je to len klam v tom hustom daždi. Ale približoval sa k NEJ veľmi rýchlo, až sa mu zrazu zjavila pred autom, ktoré žial už nedokázal zastaviť ...
V tej chvíli sa ONA otočila a v zlomku sekundy sa jej pred jej uplakanými očkami premietol celý jej doterajší život. Videla svoju rodinu, priateľov a známych. Uvedomila si, že si nevybrala správnu cestu – lenže bolo uz veľmi neskoro... Skákala, smiala sa, bavilo ju žiť. No jej srdiečko v tej chvíli prestalo biť. Po nejakom čase na kraji cesty našli ju v daždi, zaliata krvou, z tohto sveta – odišla navždy. Prišiel k nej anjel a vravel jej: dievča, otvor očká, vstaň a poď so mnou. Zoberiem ťa na miesto, kde ťa všetci majú radi.“ ONA otvorila očká, vstala chytila anjela za ruku a šla s ním. V nebi jej anjel ukázal celý jej život. Od času ako bola malá, až po okamih jej odchodu. Videla svojich rodičov, priateľov a známych. Videla aj svoju kamošku ako ju smutná márne hľadá. JEJ sa opäť nepodarilo udržať slzy ako to všetko videla. Anjel ju nechal osamote. Po nejakom čase sa vrátil k nej, objal ju a vravel jej: „dievča, vráť sa späť domov, nikto ťa neopustil, všetci ťa majú veľmi radi.“ ONA mu vravela: „ako sa môžem vrátiť domov, keď som všetkých opustila?“ Anjel jej na to povedal: „dievča, tu v našom svete nič nieje nemožné.“ Ako premýšlala nad anjelovými slovami, povedala: „prosím, chcem ísť domov. Anjel ju opäť objal a v tej chvíli sa vrátila sa do času, keď stála na konci dediny a premýšlala či sa vráti domov, alebo pojde ďalej. Videla, čo sa stane ak sa rozhodne po neznámej ceste pokračovať. Rozhodla sa teda vrátiť domov. Len čo sa otočila späť,dážď premenil na sneh a za chvíľku pokryl celé okolie. Všetko okolo NEJ bolo zrazu biele, ONA už nebola premoknutá a z tmavého rána sa stal svetlý deň ... stal sa svetlým pre ŇU, pretože našla DOVOD ŽIŤ....