Basnicky.sk

Ticho, ktoré si berie svoju daň.
A my, čo platíme zaň.
A slzy, ktoré sa roztiekli v tichosti po tvári,
keď mesiac nad nami tak krásne žiari.

V rukách stískame svoje amulety,
kto sa skôr do sveta vytratí?
Behajú otázky ako na trati.
A autá sa strácajú kdesi v diaľ,
zanechávajú za sebou len smútok a žiaľ.

Rodiny prišli o láskavý dotyk svojich detí,
keď sa im posledný z nich kdesi v diaľave vytratí
a ostane im malé dievčatko pri nohách,
keď príde tá správa – pomyslieť na to až strach.

Tie slzy sa rozliali po tvári nejednému rodičovi.
Keď jeho dieťa odvedú vojaci,
a keď ich dieťa ani netuší,
do čoho sa pustí...
Keď vojna nivočí krajinu,
keď tu máme len vojnu za vojnu,
keď tu máme len žialiace rodiny,
keď sa tu objavili len tak a o chvíľu zmizli – s milovanými.

Zatiahlo sa, spustil sa dážď.
Žiaľ a plač, ostal v nás.
Keď vieme, čo nás čaká.
Keď sa neoplatí len tak čakať.
Keď sa rozbehneme po ulici,
keď kričíme „Vráťte nám ho, prosím, vojaci!“

Nie je to nádherná chvíľa,
keď niekto prichádza o svojho syna.
A vojna ho vezme znova,
no tentoraz nebude od neho na list odozva.

Prečo sa niečo končí
a niečo sa začne?
Prečo sa vojna začne,
no tá nikdy neskončí?
Prečo sú len pomsty,
ktoré trvajú navždy?
Prečo sú na svete veci,
ktoré sú nazývané vraždy?

Prečo sa ľuďom nezotrú slzy z tváre,
keď sa utápajú v žiali stále a stále
a prečo sa otázok nikdy nezbavíme,
kým nenájde sa na to vhodná chvíľa?

Vojny pustošili krajinu,
ale trúchliaci rodičia aj tak zahynú.
A díva sa ich ratolesť,
ako ich zmohla tá ukrutná bolesť...